Preskočiť na obsah. | Na navigáciu

Osobné nástroje

Navigation

cesta: Titulná stránka / ECHO / Blogy / Beáta Beregrad Grünmannová / KDE SKONČIA NAŠE SVIETNIKY? (FESTIVAL MAZAL TOV 2014)
This is UNI Plone Theme

KDE SKONČIA NAŠE SVIETNIKY? (FESTIVAL MAZAL TOV 2014)

Blog Beáty Beregrad Grünmannovej pôvodne uverjnený na www.jetotak.sk

Stretla som priateľku. Slovo dalo slovo a to plynule prešlo v dialóg o mojich článkoch, blogovaní a blížiacom sa autorskom čítaní na festivale Mazal Tov 2014 v Košiciach. Povedala mi, že som odvážna, že píšem tak otvorene. Zľahka ma to udivilo. Nijako hrdinsky sa necítim. Som najmladšia a posledná z našej malej rodiny. Vpredu nič, vzadu hroby, tak aká odvaha?

Celý rod Beregrad odpočíva na prešovskom židovskom cintoríne, v Huncovciach, prípadne je z neho prach roztrúsený nevedno kde. Veru, je to zlá správa pre tých, čo radi pestujú skupinovú nenávisť. Ich obľúbený materiál, slovenské židovstvo, sa míňa. Bude treba niekoho vymyslieť alebo nahradiť inou skupinou obyvateľstva. Sme už len figuranti v skanzene, je nás primálo na to, aby sme mohli za aktuálnu celospoločenskú mizériu. Pár stovák ľudí päť a pol milióna ďalších občanov neutlačí, dokonca ani v mysli toho najväčšieho paranoika, hlavne ak väčšina z podozrivých to už má naklonené smerom k západu cesty, čelom na východ, k Jeruzalemu. Jediné, čo v tejto súvislosti trápi mňa, je kde skončia šábesové svietniky, ktoré sa v rodine dedia dlhé generácie. Už niet dcér alebo synov, ktorí by prastarú tradíciu držali živú. Čakajú ich cudzie ruky.

Pred pár dňami som sa v synagóge na Puškinovej ulici zúčastnila spomienky na sedemdesiate výročie transportu Židov z Košíc a okolia do koncentračných táborov. Odviezli ich dvanásťtisíc. Predstavme si na chvíľu, že by sa tak nebolo stalo. Dnes by žilo v Košiciach možno dvadsaťtisíc Židov. Aké je však skutočné číslo? V druhom najväčšom meste na Slovensku, druhá najväčšia židovská Obec po Bratislave a počet registrovaných členov je sotva tristo, s neregistrovanými možno okolo päťsto. Do toho počtu patria aj potomkovia zmiešaných partnerstiev, čiže nielen takzvaní halachickí Židia so židovskou matkou. Demografická krivka je alarmujúca, keď ja, už riadne ukotvená v strednom veku, patrím k mladým členom Obce. Celé to vyzerá viac či menej chalupkovsky, pretože čo staré nevládalo, zostalo a čo mladé, zutekalo. Komunita sa nikdy nespamätala z Holokaustu a definitívnu ranu zasadil rok 1968, keď v strachu z toho, čo sa môže udiať, opustila republiku posledná väčšia vlna, prevažne mladších Židov.

Ak sa dnes stretneme s nejakým židovským juniorom, čo je v mnohých miestach republiky rovnako pravdepodobné, ako vraziť do jednorožca, dá sa predpokladať, že odíde študovať niekam ďalej na západ, pravdepodobne sa nevráti a založí si tam rodinu. A tak prevažujú starí rodičia s fotkami vnúčat, večne na cestách za svojimi potomkami.

Nastal čas nesentimentálne pomenovať veci pravým menom, zakonzervovať a zachrániť čo sa dá z kultúrneho dedičstva Židov, ktorí tvorili významnú zložku mestského obyvateľstva v Košiciach a zanechali tu svoju stopu. Okrem vlastného úsilia ŽNO Košice, ktorá sa snaží uchovať predovšetkým sakrálne budovy, vytvoriť z nich akési múzeum, tiež pomáhať starším a často osamelým členom spoločenstva, čo je jej povinnosťou, patrí môj obdiv zoskupeniu mladých ľudí, stojacich za festivalom Mazal Tov, ktorý vstupuje do svojho tretieho ročníka.

Ich entuziazmus ma od začiatku zaujal a poviem pravdu, dojal. Pamätám, ako som v prvom roku sledovala s údivom vydarené podujatia organizované úplne neznámymi ľuďmi, uvedomujúc si, že tvorcov vedie len záujem o túto menšinovú kultúru, snaha zachovať ju živú pre ďalšie pokolenia. Vyhľadala som ich, aby som im poďakovala a tak sa stalo, že najskôr Mirka Vargová, riaditeľka festivalu a potom aj Jana Šargová, jeho dramaturgička, sa stali mojimi priateľkami. Čo je podivuhodné, za túto každý rok nervy nivočiacu prácu nečakajú vďačnosť, aj keď myslím, že uznanie by im padlo dobre. Vnímam to tak, že ich motivuje predovšetkým láska k nášmu mestu mnohých tvárí, k pestrofarebnému košu inšpirácie, ktorý ponúka židovská kultúra tak lokálna, ako aj medzinárodná.

Je veľmi ťažké udržať tento festival pri živote, rozhodne to nie je žiadna komerčná bonanza, presne naopak, pretože pomoc a podpora oscilujú medzi striedmymi, symbolickými, efemérnymi a nulovými.

Pre mňa je cťou byť medzi dobrovoľnými pomocníkmi a teším sa, že víkend od piatkového podvečera do nedele, 4.- 6. júla 2014 bude opäť patriť koncertom, diskusiám, výstavám a degustáciám židovskej kuchyne, že sa stretneme, pobavíme a možno si na chvíľu predstavíme, aké by bolo, keby to bola stála súčasť mestského koloritu. Tak teda príďte do Kulturparku, na Dominikánske námestie, do mesta. Stretnite sa so židovskou kultúrou na Slovensku, nezabúdajte na tie mnohé desaťtisíce, čo boli vašimi spoluobčanmi. Boli tolerovaní, trpení, nenávidení, ale aj obdivovaní a ctení priatelia, ľúbení partneri, s vašimi predkami dýchali ten istý vzduch. Dnes, zajtra, keď doba nie je a nebude ľahká, tendencia zhoršujúca sa, keď budete možno stáť pred riešením ťažkých spoločenských problémov, budete už na to sami. Tí ľudia, ktorí mali Slovensko tiež radi, veď bolo aj ich vlasťou, by sa boli snažili o to, aby tu bolo všetkým dobre, pretože bezpeční boli len v obdobiach mieru a prosperity. Ale zostala z nich len hŕba rozprášeného popola, vlastne ani tá nie a tak nezostáva nič iné ako zaželať slovenským občanom veľa šťastia v samostatnej dospelosti.

My, zvyšní potomkovia Židov, tu ešte trocha poupratujeme, poopravujeme na čo budeme mať prostriedky, ak budeme môcť, podáme svedectvo, budeme ignorovať občasné výbuchy rudimentárnej nenávisti a vážiť si priateľov. Ak však nenastane výrazná a nečakaná zmena, bude udržiavanie našej pamiatky o pár desaťročí na vás. Festival Mazal Tov je výborným príkladom, ako by to mohlo vyzerať. Zostáva mi len dúfať, že autorom projektu vydrží entuziazmus, že nájdu finančnú podporu, bez ktorej sa žiadny festival organizovať nedá. Dúfam, že nekončíme, že pokračujeme.

A teraz...poďme sa baviť, priatelia.

(c) Beáta Beregrad Grünmannová

Viac o BeáteBG na stránke Mazal Tov