Preskočiť na obsah. | Na navigáciu

Osobné nástroje

Navigation

cesta: Titulná stránka / PROFILY / >BARTÓK Béla
This is UNI Plone Theme

>BARTÓK Béla

25.3.1881 (Nagyszentmiklós) - 26.7.1945 (New York)

Bartókova hudba bola fakticky objavená až po jeho smrti. Predtým, teda v období medzi dvoma vojnami, ho považovali za hranicami Maďarska - i u nás - skôr za vynikajúceho klaviristu, propagátora modernej hudby a folkloristu, než za skladateľa.
Už ako 9-ročný vystupoval pred verejnosťou ako zázračné dieťa. V Bratislave, kam sa rodičia presťahovali, učí sa u maďarského skladateľa László Erkela. V tom čase sa spriatelil aj s maďarským klaviristom, skladateľom a dirigentom Ernesztom Dohnányim.
Šestnásťročný stojí pred rozhodnutím, či ísť študovať do Viedne (znamená to nemeckú školu, Brahmsa a Wagnera), alebo do Budapešti = maďarská národná orientácia. Rozhodol sa pre Budapešť, no ani tu sa nevyhol vplyvom nemeckej hudby, najmä Brahmsa. Bartók bol skladateľom, ktorý najmä poznávaním a živým stykom s najvýznamnejšími vtedajšími hudobnými prúdmi, spolu s tvorivým obmieňaním charakteristických tonálnych a rytmických modelov si vytvoril vlastný, individuálny hudobný prejav.

1. TVORIVÉ OBDOBIE
Bartók sprvu tvoril a vyvíjal sa pod vplyvom romantickej hudobnej tradície. Mnohé žiacke práce (jednu bagatellu poslal na posúdenie M.Regrovi - odpoveď od neho nedostal, ale neskôr sa dozvedel, že ju Reger predvádzal svojim žiakom ako príklad, ako sa nemá komponovať), ale aj prvé techniky a myšlienkovo zrelejšie diela, vyrastali myšlienkovo, štýlovo i hudobne z lisztovského poňatia maďarskej národnej hudby a obohatil ich aj o niektoré skladobno-technické novoty z diel Richarda Straussa. Pre vtedajší Bartókov životný a umelecký názor bola obzvlášť charakteristická symfonická báseň Kossuth (pod vplyvom Straussa).
Rok 1905 - v mnohom smere dôležitý pre osud maďarského umenia (veľký revolučný básnik Ady Endre vydal zbierku ”Nové verše”, Zoltán Kodály začal s výskumom), nadobudol rozhodujúci význam aj v Bartókovom umeleckom i ľudskom vývoji. V tomto roku sa Bartók prostredníctvom Z.Kodálya po prvý raz zoznámil s pentatonickým folklórnym materiálom (ktorý sa v najrýdzejšej podobe zachoval u maďarských Sikulov) a od tejto chvíle sa štúdium ľudovej piesne stalo pre Bartóka jedným z hlavných bodov jeho tvorivých záujmov.
Bartók začal od roku 1906 systematicky zapisovať ľudové piesne z oblastí obývaných Rumunmi a Slovákmi. V roku 1913 sa mu dokonca podarilo navštíviť krajiny Blízkeho Východu a Severnú Afriku, kde študoval arabskú hudbu.
V priebehu tejto činnosti Bartók zozbieral asi 11 000 zápisov ľudových piesní, z toho asi 3 700 maďarských, 3 200 slovenských a 3 500 rumunských, ba aj celý rad albánskych, tureckých, egyptských a iných (zapisoval ich súčasne podľa sluchu i pomocou fonografu). Ďalšie tisíce záznamov sa zachovalo iba v notových zápisoch. Rozsahom i dôkladnosťou notačného záznamu patrí Bartók medzi najväčšie zberateľské osobnosti hudobnej folkloristiky. Počnúc II. orchestrálnou suitou (1905-07) začal východný folklórny materiál významne pôsobiť i na Bartókovo hudobné myslenie, na jeho vlastný hudobný prejav. Tonálnu bázu hudby Bartók neopúšťal v podstate ani vtedy, keď z výrazových a hudobných dôvodov rozširoval diatonický materiál svojich diel o ďalšie, chromatické tóny 12-tónovej stupnice a priblížil sa tak k "atonalite" ešte skôr, než sa zoznámil so Schönbergovou hudobnou tvorbou. Avšak Bartók nevyčerpával všetkých 12 tónov temperovaného ladenia - dostal sa k istému typu rozšírenej tonality, alebo lepšie povedané k "atonalite" s opornými (centrálnymi) tónmi.

2. TVORIVÉ OBDOBIE
V 2. tvorivom období (1908-1923) jeho hudba nadobudla dynamicko-agresívny ráz, navyše posilňovaný drsnými harmóniami, v ktorých použil zložité alterované akordy, s dôrazom na rytmickú, prípadne zvukovú zložku hudby. V tomto období vytvoril diela, ktorými zasiahol do všetkých oblastí hudobnej tvorby. Výnimočné postavenie zaujímajú diela - opera Hrad kniežaťa Modrofúza , balet Drevený princ, pantomíma Zázračný mandarín , z inštrumentálnych diel - I.a II. sláčikové kvarteto, Tanečná suita pre orchester, a ako klavírny virtuóz skomponoval aj značné množstvo klavírnych skladieb - Etudy, Allegro barbaro , zbierku inšpirovanú balkánskou ľudovou hudbou : Rumunský tanec op.8a/2 a iné : Burleska op.8c/1 , Elegia op.8b/1 ...

3. TVORIVÉ OBDOBIE
Posledných dvadsať rokov jeho života vypĺňala intenzívna tvorivá práca. Až do roku 1940 pôsobil ako učiteľ klavíra na Hudobnej akadémii F.Lizsta v Budapešti. Okrem toho vedecky spracovával piesňový materiál získaný v predchádzajúcich rokoch - napísal dve hlavné syntetické práce: Maďarská ľudová pieseň a Maďarská ľudová hudba a ľudová hudba susedných národov.
V 156 klavírnych skladbách Mikrokozmos, zhrnutých do šiestich zošitov (1926-1937) vytvoril pedagogicky moderne koncipované kompendium (=súhrn základných poznatkov z odboru) klavírnej hry. Najvlastnejším ťažiskom Bartókovej skladateľskej práce bola v tomto období komorná, inštrumentálna a orchestrálna tvorba. Medzi inštrumentálnymi skladbami prevažujú koncerty - celkovo skomponoval 9 orchestrálnych diel a z nich 7 má koncertný ráz : I., II. a III. koncert pre klavír a orchester , Koncert pre dva klavíry a orchester, II. husľový koncert, Koncert pre violu a orchester. Do tejto skupiny patrí i Koncert pre orchester , a Hudba pre strunové, bicie nástroje a čelestu .
Osobité miesto v Bartókovej tvorbe má Cantata profana pre dvojitý miešaný zbor, sólový tenor a barytón a orchester, ktorá mala byť prvou časťou maďarsko-rumunsko-slovenského vokálneho triptychu (je vytvorená na rumunský text vo vlastnom preklade - ide tu o starodávny baladický príbeh deviatich bratov premenených na jeleňov, túžiacich po slobode a márne sa o ňu usilujúcich).

V roku 1940 opustil Bartók Budapešť a ušiel pred fašizmom cez Švajčiarsko do Spojených štátov amerických. Päť vojnových rokov v emigrácii patrí k neradostným kapitolám jeho života - existenčne i umelecky sa tu musel ťažko prebíjať.
Bartókov význam presahuje úzky národný rámec maďarskej hudby 20.storočia, ktorej bol spolu so Z.Kodályom zakladateľom. Svojou tvorbou ovplyvnil mnohých skladateľov súčasnosti, ktorí spájali neofolklórne princípy s kompozičnými technikami novej hudby. Vo svojom umeleckom vývine vyšiel z lisztovsky orientovaného novoromantizmu a prešiel k uvedomelému konštruktivizmu.

Bartók ako klavírny virtuóz navštívil aj Košice - trikrát (20.4.1926, 21.1.1930 a 26.11.1939).

HRAD KNIEŽAŤA MODROFÚZA
Jedinú svoju operu Hrad kniežaťa Modrofúza (1911) - napísal Bartók na symbolické libreto Bélu Balázsa. Námetovo čerpá zo stredovekej nemeckej povesti. Dej opery je značne pochmúrny, dosť nejasný a zahmlený, preplnený skrytými symbolmi, čím nadväzuje na literárne vplyvy nemeckého expresionizmu. Je v podstate variáciou na často sa vyskytujúci motív 13. zapovedanej komnaty - aj keď tuná je komnát iba sedem.
Judita, modrofúzová manželka, postupne otvára napriek modrofúzovým varovaniam sedem zamknutých izieb v hrade Modrofúza - mučiareň, zbrojnicu, pokladnicu, záhradu, modrofúzové kniežatsvo a modrofúzov pôvodne temný hrad sa postupne rozjasnieva. Avšak pri otverení 6. izby - izby nárekov , zreteľne opäť potemnie. Nakoniec, po dlhom modrofúzovom zdráhaní sa, Judita v poslednej izbe-márnici nachádza modrofúzové tri predošlé manželky (živé, či mŕtve, alebo oboje ??? - zaujímava paralela so Schrödingerovou mačkou ? Že by sa Bartók zaujímal o kvantovú mechaniku a objavil tento paradox dávno pred Schrödingerom ? Alebo dokonca že by to bol už autor tejto stredovekej povesti ?). Jednej patria jeho rána, druhej jeho poludnia a tretej jeho večery. A keďže Juditu stretol v noci, odteraz patria všetky modrofúzové noci práve Judite, ktorú odvázda do márnice k jeho predošlým manželkám, a modrofúzov hrad sa ponorí do úplnej tmy.
Pod modrofúzovými izbami sú však symbolicky zachytené tajné zákutia modrofúzovej duše - podivnej, nevyspytateľnej zmesi láskavosti, chamtivosti a brutality - čím je veľmi blízke literárnym motívom, ktoré vo svojej tvorbe používal A.Schönberg. Bartókova hudba vyzdvihuje tento symbolistický dej do celkovo fantastickej sféry a sprístupňuje ju poslucháčom strhujúcim hudobným bohatstvom citu, nálad a farieb. Ide o neporovnateľnú syntézu impresionizmu a folklóru, expresívneho symbolizmu s takmer naivnou pôvodnosťou emocionálnej sily. Pre tieto znaky je táto opera často chápaná aj ako skladba hudobného expresionizmu - spolu napr. s dielami Zázračný mandarín a Drevený princ. Zároveň je to prvá opera, komponovaná v duchu maďarského jazyka a Bartókove jediné hudobno-dramatické dielo vôbec.
V opere účinkujú iba dvaja speváci - Modrofúz a Judita, na ktorých sú však kladené mimoriadne náročné požiadavky. Bartókom predpisované prevedenie opery je scénicky zdánlivo jednoduché (má iba jedinú scénu), v skutočnosti je však tak mimoriadne náročné, že v čase vzniku bolo prakticky neuskutočniteľné, a kladie mimoriadné nároky aj na dnešné najmodernejšie scénické vymoženosti vrátane laserového osvetlenia a pod.

  • 5. Otváranie 5. izby - modrofúzové kniežatstvo (Varovanie !!! Ak sa intenzívne započúvate budú vám po tele behať zimomriavky !)
  • 6. Otváranie 6. izby - izba nárekov

ALLEGRO BARBARO
Allegro barbaro pre klavír (1911) predstavuje v Bartókovej tvorbe prvé nanajvýš osobné dielo. V Allegru dominuje mimoriadne tvrdý - barbarský rytmus, neobvykle zvláštne melodické postupy, disonantné harmónie ... Hoci sa jedná skôr o skladbičku (trvá necelé 3 minúty) v dejinách hudby má pre vývoj modernej hudby práve taký význam ako napr. Stravinského Svätenie jari.

HUDBA PRE STRUNOVÉ, BICIE NÁSTROJE A ČELESTU
Hudba pre strunové, bicie nástroje a čelestu (1936) je nepochybne jedno z vrcholných diel hudby nášho storočia. Už sám názov diela hovorí o jej naskrze súčasnom charaktere. Namiesto tradičných formových, žánrových či literárno-programových názvov, máme do činenia s výsostne absolútnym titulom "Hudba", ku ktorému sa pripája iba formálne doplnenie, vzťahujúce sa na obsadenie. Obsadenie tohto diela je samo o sebe svojské. Zostavením inštrumentálnych farieb vnáša do diela nekonvenčný kolorit : dve skupiny sláčikových nástrojov, klavír, harfa, čelesta, xylofón a pomerne bohato obsadené bicie nástroje. Za pozornosť stojí i to, že dve sláčikové skupiny sú umiestnené po oboch stranách neveľkého súboru sólistických a bicích nástrojov, čo je akoby predvídaním neskorších pokusov o nezvyčajné rozmiestnenie orchestra.
Hudba sa skladá zo štyroch častí, z ktorých každá trvá asi 6 minút :

  1. časť (Andante tranquillo) je koncipovaná ako pomerne prísne, ale nie tradične rozvinutá fúga (je tu zjavná Bartókova snaha dosiahnuť syntézu medzi novou hudbou a tradíciou). Andante je napísané výlučne pre sláčikové nástroje. Téma fúgy je zložená zo štyroch úsekov, pričom každý nasledujúci vyrastá z päťtónového motívu
    a-b-cis-c-h :

  2. časť (Allegro) - má charakter scherza a je výrazne rytmizovaná. Táto časť je vytvorená v quasi sonátovej forme s dvoma témami, pričom prvá téma má romantický nádych a druhá téma má príznačný bartókovsky "barbarský" rytmus.

    Okrem dvoch sláčikových skupín vážnu úlohu zohrávajú niektoré z ostatných nástrojov : klavír, harfa, xylofón a najmä tympany.

  3. časť (Adagio) - je akoby voľnou improvizáciou, bohatou na početné farebné odtiene. Obzvlášť krásne sú šelestiaco-farebné odtiene v úseku Piu andante, v ktorom na pozadí sláčikových nástrojov pradú v pianissime svoje pasáže a glisandá - harfa, klavír a čelesta. Expresívna nálada tejto časti je v oblasti novej hudby celkom exotickým javom. Trojdielná časť ABA obsahuje dve témy, ktorých rozsah (počet taktov) zachováva pomer čiastkového zlatého rezu = 21:13, pričom tretí diel je skrátenou zrkadlovou reprízou prvého dielu. Stredný diel je kontrastný s pomerom taktov 13:21.

  4. časť (Allegro molto) - toto finále, vo forme ronda, snáď najviac pripomína Bartókov maďarský pôvod. Hlavnú úlohu hrá tu prvá téma 1. časti, modifikovaná do diatonickej podoby, ako aj na začiatku exponovaná tanečná téma v lýdickej tónine.

Štýl „Hudby” je veľmi špecifický : čiastočne je podmienený samým výberom a zostavou nástrojov, ale vyznačuje sa aj zvláštnou disciplínou, ktorej skladateľ podrobil všetky prvky hudobnej reči. "Hudba" - je akoby úmyselnou syntézou nových a originálnych prostriedkov s cieľom získať nový typ hudby.

Odkazy na iné web stránky.

Štefan Bartha
bartha@amadeo.sk
Literatúra :
  • F. Herzfeld : Musica nova, Mladá fronta Praha, 1966
  • J. Bukovinská : Malá hudobná encyklopédia, 4. diel, Hudobniny AMADEO, 1999
  • S. Haraschin, T. Chylinska, B. Schäffer : Sprievodca koncertami, Opus Bratislava, 1980
  • Jiří Vysloužil : Hudobníci 20. storočia, Opus Bratislava 1981
  • Jaromír Paclt : Slovník světových skladatelů, Editio Supraphon, 1972
  • Winfried Zilling : Variace na novou hudbu, Editio Supraphon, 1971
  • Mirko Očadlík a kol. : Svět orchestrů, Panton 1965