David Kollár: Pivné reči ešte hudbu nenapísali.
David Kollár je rodákom z Prešova, ale už niekoľko rokov tvorí zo zahraničia, kde je súčasťou hneď niekoľkých hudobných projektov. Aktuálne venuje podstatnú časť svojho času hlavne tomu, na improvizácii postavenom, s názvomThe Blessed Beat, ktorého súčasťou je okrem neho aj dvojica talianskych muzikantov. Ako sa dá fungovať vonku a aké sú očakávania od chystaného amerického turné sa dozviete z nasledujúceho rozhovoru.
MO: Aký je rozdiel vo vnímaní alternatívnej hudby u nás a v zahraničí? Koľko ľudí chodí napríklad na koncerty tam a tu? Ako sa líšia honoráre, ktoré si môže umelec vypýtať?
DK: Nemyslím si, že to čo robím je alternatívna hudba, ale asi rozumiem čo sa pýtaš. Samozrejme zahraničné publikum je otvorenejšie, skúsenejšie a tým pádom aj kritickejšie. Na koncertoch je pochopiteľne viacej ľudí, čím väčšie mesto atď. K honorárom: niekedy ak mám ponuku ísť hrať, ale za menší honorár je pre mňa honorárom to, že hrám pre nové publikum kde hrozí, že si ma niekto všimne, alebo niekoho oslovím. Zatiaľ to funguje na 100%. Niekedy si zas rád, že ťa oslovili a dali ti šancu. Z každého koncertu prišla ponuka na ďalší, alebo na nejakú spoluprácu. Ale v celku je to o tom, že ak ťa tam naozaj chcú, lebo robíš čo robíš tak to časom začne stúpať aj na cene. No musím dodať, že na Slovensku sa nežije veľmi ľahko. Koľko ľudí chodí na koncerty? Tak napríklad v Taliansku sme mali na koncertoch od 300 do 500 ľudí.
MO: Ako by si teda definoval v širšom zábere to, čo tvoja hudba je?
DK: Pomenovanie alternatívna hudba vo mne evokuje tie pseudo intelektuálne formácie, ktoré hrajú tak všelijako, spievajú čudne. Pôsobí to niekedy dojmom, že to je naschvál zlé. A možno nie, len tomu nerozumiem. Hudba s The Blessed Beat je improvizovaná (elektronicky, punkovo, ambietne, avantgardná). Hudba, ktorú som zložil pre SpitFire Company je možno dubstep s prvkami noisu a ambientnou hudbou. Môj posledný album The Son je skôr audio film, kde sa snažím vyrobiť nové zvuky z elektrickej gitary a povedať príbeh. Takže je veľmi ťažko opísať, čo za hudbu hrám. Stále hľadám nové veci a vyjadrovacie prostriedky. Veľmi mi pomohlo, že som mohol byť s Eivindom Aarsetom. Veľa som sa od neho naučil. V podstate to prišlo až k tomu, že idem na turné do USA a odohrám koncerty s Pat Mastelottom z King Crimson.
MO: Sú tie ponuky, ktoré ti na základe vzhliadnutého koncertu niekto spraví vždy také, že ich aj prijmeš, alebo sú medzi nimi aj veci, ktoré z nejakého dôvodu odmietaš?
DK: Zatiaľ prišli len ponuky, ktoré sa naozaj neodmietajú. Idem nahrávať gitary do dvoch talianskych projektov a s ďalším by som mal ísť na turné. Niečo bolo aj zo Slovenska z komerčnej scény sem-tam, ale neoslovilo ma to. Neveril som tomu. Nemám žalúdok na debaty o lajkoch a videniach, ktoré sa tu mimochodom kupujú jedna radosť. Skôr ma osloví projekt, ktorý ich má málo. Nie je ťažké rozoznať či má umelec názor, alebo len toká o priazeň a pozornosť.
MO: Nedávno si odohral krátke slovenské turné, ako to dopadlo? Čo povedali na Slovákov tvoji talianski spoluhráči Paolo Raineri (trúbka) a Simone Cavina (bicie)?
MO: Turné dopadlo veľmi dobre. V pár kluboch nebola najväčšia účasť, – vraj kvôli letu a prázdninám – ale to nám nevadilo. Chceli sme sa viacej zohrať, keďže šlo o improvizované koncerty. The Blessed Beat sa stal jeden z mojich top projektov. Výborne sa nám spolu hrá a inšpirujeme sa navzájom. A publikum na koncertoch reagovalo naozaj výborne. A k tomu Slovensku: nechápali prečo dávame na pizzu kuracie mäso, prečo je tu toľko policajtov (či kvôli Ukrajine), jeme veľa mäsa všeobecne a prečo ľudia tak ťažko nadväzujú kontakt. Inak v pohode, pivo máme dobré. Videli sme v Banskej Bystrici svadbu, na ktorej spievali v krojoch ženy so sviečkami ľudové piesne o matke a dcére. To bolo veľmi silné. Nahrávali si to na telefóny.
MO: V plánoch máš aj turné v USA. Pôjdeš ty a Paolo Raineri. Máš konkrétnu predstavu ako to tam bude prebiehať? Poznáte niektoré z tých miest, kde budete vystupovať?
DK: Dostal som pozvanie odohrať niekoľko koncertov pretože môj album THE SON bol v top records of the year v USA. Idem hrať duo s Paolom. Veľmi sa na to teším aj keď ten 12 hodinový let do Seattlu mi naháňa strach. Idem do USA po prvýkrát.
MO: Plánujete to aj z časti ako turistický výlet, alebo to bude príliš natesnané a obzriete si tak maximálne recepcie hotelov?
DK: Budeme mať prenajaté auto takže počas voľných dní si určite pozrieme niečo zaujímavé. V LA mám jedno veľké stretnutie, ale to nechcem prezrádzať. Len že si idem splniť dlhoročný sen.
MO: Aký veľký tím ľudí potrebuješ na to, aby sa turné v USA mohlo konať?
DK: O všetko sa starajú ľudia z USA. Komunikácia je trocha náročná, ale dúfam, že to dobre dopadne. Máme veľké prejazdy, musíme si prenajať auto, niekde spať. Bude to možno drsné, ale treba niečo aj zažiť.
MO: Akú hudbu počúvaš? Si nejako zameraný len na alternatívne veci, alebo si v pohode pustíš aj nejaký inteligentný pop?
DK: Heh. Vôbec nie som zameraný na alternatívne veci. Mám rád všetku dobrú hudbu, ktorá ma nejakým spôsobom osloví. Posledné dni počúvam album Johnnyho CashaAmerican IV, VI či Boba Marleyho, Jima Jarmusha (soundtrack z jeho filmu Only Lovers Left Alive), King Crimson, Sidsel Endressen... Neviem, čo z toho je inteligentný pop...
MO: Pochádzaš z mesta Prešov. Si tretím v poradí odtiaľ pochádzajúcim hudobným projektom zo štyroch, s ktorými teraz robím rozhovor. Viem, že skôr pôsobíš v zahraničí, ale ako to podľa teba vyzerá s Prešovom po hudobnej stránke? Papyllon sa vyjadrili, že tam chýba aspoň jeden klub, ktorý by spojil všetkých mladých muzikantov dokopy...
DK: To je opäť ťažká otázka. Nemám moc prehľad o tom, čo sa deje na prešovskej hudobnej scéne. V podstate každé mesto ma svoju scénu. Ak sa chcú spájať mladí muzikanti, tak na to nepotrebujú klub, alebo ak áno tak v Prešove ich je celkom dosť. Ja osobne nepotrebujem priestor na spájanie sa s mladými hudobníkmi. Myslím si, že je lepšie, ak je človek sám a pracuje na sebe. Každodenným zdieľaním s kamošmi zabíjaš čas. Sedenie pri pive a nekonečné rozprávanie veľa vecí nezmení a neposunie. Toto je u nás inak národný šport. Výhra je uvedomenie si, že už 10 rokov stále hovoríš, že začneš a ešte si nezačal. Ale držím palce samozrejme každej mladej kapele nech vydrží a ide za svojím snom.
Miroslav Ondřejíček