Jaro Kocián : Drakard
AVaXXXX
Že môže isť o rozšafný úlet naznačuje už Kociánov text na obale albumu. No priložená Kociánova kyber-ambientná poviedka Drakard je už priam patafyzickou divočinou. Alfred Jarry by bol hrdý (patafyzika - ironicko satirické umelecké hnutie využívajúce absurditu ako pracovný prostriedok). Dojem znásobuje fakt, že sa nedá zistiť, či je to rafinovaná recesia, číra prostota, alebo oboje. Formulácie hraničiace so štylistickými hrúbkami v spojení s Jarryovským patafyzičnom budia dojem bravúry. No pocit, že táto bravúra je celkom náhodná a neplánovaná, je rovnako intenzívny. Všetko završuje preklad do angličtiny „jedna k jednej“. A presne tak pôsobí aj obsah oboch CD albumu.
O čo ide? Zoberte jedného uleteného Košičana, pomixujte ho s Jeanom Michelom Jarreom, Mikom Oldfieldom a Alffredom Jarrym. Vzniknutú zmes potrite medom a ponorte do peria všetkých, aj historicky naivných, variantov ambientého kyberspejsu. Potom pridajte world music, zaštepte výhonkami slovenského pop-experimentálneho minimalizmu (J. B. Kladivo) a dostanete CD Jaroslava Kociána s jeho „vecami“ z obdobia 2001-2006.
Kocian si celý album pripravil a produkoval sám, vrátane grafiky obalu. Jeho naivistické kresby obsahujú erotické symboly, ktovie či úmyselné. Na prácach sa podieľalo zopár kamarátov a muzikantov. Prvé CD albumu je skôr veselo spontánne, druhé skôr kompozične vážne a menej zaujímavé. Obe sú patafyzickou zvukomalebnou zmesou vkusu aj nevkusu. S niektorými kratučkými parádami sa ani nestihnem potešiť a sú preč. Ich okamihová príjemnosť dokáže intenzívne zapôsobiť a vytrhnutie z nej náhlym prechodom na ďalší zvukový útvar nepôsobí vždy jednoducho. Nájdete tu toho naozaj veľa: triviálne, no chytľavé melódie, zvuky-pazvuky mixované so zanietenosťou experimentátora, seriózne zamýšľané kompozície, odkaz na indickú ezoteriku alebo dlhú akustickú gitarovú predohru zalomenú neškoleným Kladivovským spevom obaleným hlbokým šumom priestoru. Zaujmú dychové nástroje v elektronických aranžmánoch. Obťažujúcich momentov a banálnych efektov sa tu nájde dosť tiež.
Demonštratívna drsnosť kultúrneho podhubia slovenského východu, známy to zdroj rozporov medzi „východom“ a „západom“ tejto krajiny, je tu neprehliadnuteľná. Kociánovmu východniarskemu ambientu chýba intelektuálna fajnovosť preferovaná západniarmi. Necháva ho sebavedomo si vykračovať v šatách mnoho rokov starých. Utvrdzuje v tom aj prastará farebnosť frázovania speváčky Lucie Šarákovej. Všetko je tak veľmi našské. Hotová folklórna Východná. Vadí to však? Čo sa týka mňa, počúvam Kociánovho Drakarda s nadšením. Svojou podstatou je to výrazne osobitá, nefalšovane úprimná a originálna nahrávka, plná živelnej kreativity. Veselá košická reflexia globalizácie. Ako nejaký východniarsky iPhone – mutácia špeciálne vyvinutá košickými lokálpatriotmi. Určite by však bratislavskí padli na zadok, keby sa im ráčilo bližšie sa prizrieť jeho špeciálnym funkciám. Aha ho, Popolvára akéhosi, kde sa vzal tu sa vzal. Má slamu v topánkach a Ikarovskú odvahu. Ale aj vlastný názor a jasný výraz, vzácne to hodnoty, ktoré sa dnes vyvažujú zlatom. Hotový Andrej Warhola z Košicov. Čas ukáže, či ide o záblesk geniality alebo len bláznivý úlet. Sám som veľmi zvedavý.
Rado Tihlárik pre Nový Populár