Preskočiť na obsah. | Na navigáciu

Osobné nástroje

Navigation

cesta: Titulná stránka / PROFILY / >Igor STRAVINSKIJ
This is UNI Plone Theme

>Igor STRAVINSKIJ

17.6.1882 (Oranienbaum) 6.4.1971 (New York)

Vstúpil do hudobného diania na začiatku 20. storočia ako ruský avantgardný skladateľ, ale tiež aj ako vynikajúci dirigent . Bol generačným druhom Pabla Picassa, Maurica Ravela, Claude Debussyho a ruského avantgardného maliara Marca Chagalla. Jeho tvorba prešla niekoľkými zásadnými štýlovými premenami. Stravinskij ako skladateľ má niekoľko tvárí a štýlov, čo mu jeho odporcovia neraz vyčítali.
Tri hlavné obdobia jeho umeleckého vývoja - tzv. slovanské, neoklasicistické a seriálne - sa od seba príkro odlišujú tematicky, umeleckým zameraním i použitím rôznych kompozičných postupov.
Stravinskij bol veľmi plodný skladateľ - skomponoval vyše 120 skladieb všetkých hudobných foriem - opery, symfonické a baletné diela, oratória, kantáty, omše ... V slovanskom období prevzal a ďalej rozvíjal skladobné princípy ruského folklóru. V kompozíciách neoklasicistického obdobia ťažil zo starších hudobných slohov, najmä klasicizmu a baroka. Prijatie niektorých zásad seriálnej kompozície znamenalo v istom zmysle i dovŕšenie jeho predchádzajúcich snáh.
Máloktorý z hudobníkov 20. storočia prešiel takou pestrou životnou cestou ako práve Stravinskij. Jeho prvou vlasťou bolo predrevolučné Rusko, počas 1. svetovej vojny strávil roky azylu vo Švajčiarsku, po revolúcii sa so svojou vlasťou rozišiel a prijal v roku 1934 francúzske štátne občianstvo, počas 2. svetovej vojny emigroval do USA a po jej skončení sa stal štátnym občanom Spojených štátov amerických. Dobové okolnosti, rôzne spoločenské a národné prostredie, zanechali hlboké stopy v jeho umeleckom charaktere.

SLOVANSKÉ (RUSKÉ) ODBOBIE
Stravinskij sa už vo svojich prvých skladbách dostal na istý čas na celkom iné pozície než jeho učiteľ Rimskij-Korsakov. Ocitol sa vo svete hudobného impresionizmu a symbolizmu:

  • Orchestrálna fantázia Ohňostroj (1908)
  • Balet Vták Ohnivák (1909-10)
  • Lyrická operná rozprávka Slávik(1914)

    Vták Ohnivák bol v skutočnosti prvým ruským folklórnym námetom v jeho tvorbe - toto dielo otvára obdobie Stravinského vývinu označované ako ruská alebo slovanská perióda. Jej iniciatívnym duchom bol Sergej Pavlovič Ďagilev, na ktorého objednávku Vták Ohnivák vznikol. S.Ďagilev v tom čase viedol v Paríži ruský baletný súbor, ktorý sa stal v západnej Európe absolútnou senzáciou a bol zosobnením všetkého moderného a šokujúceho. Postupne pre tento baletný súbor začali pracovať najväčší umelci Paríža - napr. M.Ravel, C.Derbussy, M. de Falla, P.Picasso, J.Cocteau a ďalší.
    V Stravinského partitúrach slovanského obdobia sa dominantnou formotvornou a významovou zložkou stal rytmus. Pre zdôraznenie jeho úlohy v príslušnom diele zaviedol Stravinskij niektoré inštrumentálne novoty (napr. vo Svätení jari sa objavujú ako štvrtá samostatná skupina bicie nástroje).
    Prvý radikálny zvrat v Stravinského umeleckom vývine, aj vo vývoji ruskej hudby 20. storočia, priniesla pantomíma Petruška (1910-11). Východiskom Petrušky zostal síce ruský sloh baletu Vtáka Ohniváka, no impresionistický kolorit už v ňom ustupoval do pozadia.
    V rokoch 1911-13 vytvoril Stravinskij dvojdielny balet Svätenie jari, ktorý predstavuje jeden z vrcholov jeho tvorby. Vystupňoval tu všetky skladobno-technické a výrazové prostriedky svojej hudobnej reči do krajnosti.


    Sergej Pavlovič Ďagilev

    Hudobno-pantomimická hra Príbeh vojaka (1918) signalizovala Stravinského rozchod s ruským svetom nielen námetovo, ale aj hudobne. Námetom (ide tu o variant faustovskej tematiky) i poňatím hudobného divadla patrí Príbeh vojaka do jeho slovanského obdobia, no v hudobnej reči tohto jedinečného diela sa prejavuje už odklon od ruských folklórnych zdrojov. Hudobné rusizmy ustúpili pred prvkami dobovej tanečnej hudby západnej proveniencie (ragtime, tango), najmä však jazzu.

    NEOKLASICISTICKÉ ODBOBIE
    Neoklasicizmus a neofolklorizmus sa stali po 1. svetovej vojne význačnými ukazovateľmi ciest novej francúzskej hudby. Tieto klasicizujúce tendencie sa u Stravinského objavili v jednodejstvovom balete Pulcinella - hudobne ním poprel mnohé z toho, čo prinieslo jeho „slovanské” obdobie (na motívy G.B.Pergolesiho použil archaický hudobný materiál), a to najmä niektorými charakteristickými formotvornými a štýlovými princípmi: výraznými melodickými líniami, prevahou diatoniky nad chromatikou, priezračným inštrumentálnym koloritom a koncertným exponovaním nástrojov klasického orchestra (1919).
    Toto neoklasicistické obdobie, trvajúce vyše tridsať rokov, môžeme ohraničiť rokmi 1919-1951.
    V tomto období Stravinskij komponuje väčšinou inštrumentálne skladby koncertného rázu. Súvisí to aj s rozsiahlou interpretačnou činnosťou Stravinského po roku 1918 v Paríži (dirigent a klavirista), ktorá tvorila neodlučiteľnú súčasť jeho umeleckej aktivity. Z väčších diel vzniklo v tomto období:

  • Scénické oratórium Oidipus Rex na tragédiu antického dramatika Sofokla - Pozri podrobnosti !
  • Opery - Osud zhýralca a Marva
  • Balety - Hra v karty, Orfeus, spomínaný balet Pulcinella
  • Melodráma Perséphoné
  • tri symfónie ...

    Stravinského diela z neoklasicistického obdobia nie sú ani hudobné plagiáty ani skladby „v starom slohu”, ale pôvodné tvorivé činy veľkého skladateľa, pristupujúceho ku kultúrnemu a duchovnému dedičstvu minulých epôch spod zorného uhla človeka 20. storočia. V tomto čase mal pre Stravinského najväčší význam J.S.Bach, ktorého vplyv sa prejavil najmä v pomalých častiach jeho inštrumentálnych skladieb - Koncert pre sláčikový orchester in D, Koncert pre klavír a orchester, Koncert pre dva klavíry, Concerrtino pre sláčikové kvarteto ...
    V tomto období však Stravinskij skomponoval aj niekoľko skladieb, ktoré sa vymykajú neoklasicistickému slohu a sú podmienené jeho životom v USA. Z nich najznámejšia je jazzom ovplyvnená skladba Ebony Concerto napísaná na objednávku pre jazzový big band Woodyho Hermanna.

    SERIÁLNE ODBOBIE
    Po Schönbergovej smrti Stravinskij prijíma spoločne s nastupujúcou skladateľskou generáciou západných kompozičných škôl serializmus (po roku 1951) ako formotvorný princíp svojej hudby. Prvými skladbami dôsledne seriálnými a prísne kontrapunktickými boli vokálno-inštrumentálne kompozície Tri piesne Wiliama Shakespeara a In Memoriam Dylan Thomas - na pamiatku anglického básnika, s ktorým pripravoval spoločný hudobno-dramatický projekt a ktorý nečakane zomrel. Neskôr však touto technikou komponuje iba čisto inštrumentálne skladby: Septeto pre dychové, sláčikové nástroje a klavír, Movements pre klavír a orchester ...
    V neskorom období Stravinského tvorby prevažujú skladby s náboženskými námetmi - v pravoslávnej viere (hlásil sa k nej už od roku 1926) hľadal oporu pre svoje neskoré umelecké rozvíjanie o živote a smrti, o dobre a zle, o humanite a antihumanite súčasného sveta - hudobné mystérium Potopa pre sóla, hovorené úlohy, orchester a balet, kantáta Abrahám a Izák pre barytón a orchester, Requiem canticles pre soprán, zbor a orchester.
    Posledná etapa Stravinského tvorby (1951-1971) sa označuje ako seriálna. Charakteristickými črtami jeho serializmu je:

  • práca s intervalovými radmi (12-tónovými, ale i menším počtom tónov)
  • linearizmus a ekonomickosť polyfónie
  • v inovácii vokálnych kontrapunktických foriem aj v práci s uzavretými a zvukovo diferencovanými sólistickými skupinami. Stravinskij však ani v seriálnych skladbách neprestáva cítiť tonálne (bitonálne, modálne) - teda nestal sa stopercentným dodekafonistom.

    SVÄTENIE JARI (Le sacre du printemps)
    Baletná suita Svätenie jari - je to nepochybne najlepšie dielo z ranej tvorby I.Stravinského. Na objednávku Ďagileva vzniklo spočiatku ako programová symfónia, neskôr ako balet.
    Obsahom baletu je prebudenie prírody po zimnom spánku a obrodenie ľudského života vďaka obeti vybranej bytosti. Stravinskij, ktorý nazval toto dielo aj „obrazmi z pohanského Ruska”, o ňom napísal: „Raz som vo sne neočakávane zazrel obraz veľkého pohanského náboženského kultu - starí žreci sedia v polkruhu a pozorujú tanec smrti mladej dievčiny, ktorú obetovali bohu jari, aby získali jeho náklonnosť.” Svetová premiéra baletu bola 29. mája 1913 v Paríži a vyvolala pamätný škandál (protesty a pobúrenie publika bolo také, že vo všeobecnom chaose a hluku tanečníci chvíľami vôbec nepočuli hudbu - na ilustráciu uveďme citát z vtedajšej tlače, kde jeden z divákov píše „Obecenstvo sa správalo ako pojašené. Akýsi mladík sediaci za mnou ma mlátil svojim dáždnikom do hlavy v rytme hudby a ja sám som bol z toho všetkého natoľko šokovaný, že dlhý čas som si to vôbec neuvedomoval.”). Význam Svätenia jari spočíva v revolučnom, celkom novom ponímaní rytmického prvku. Dovtedy bol rytmus celkom podriadený melódii a forme (rytmus sa v európskej hudbe chápal ako taká základná a fundamentálna zložka hudby, že s ním nie je možné experimetovať), tu sa však stal nadradeným činiteľom, často priamo dominujúcim, zatláčajúcim melódiu na druhoradé miesto. Stravinskij tu narába špeciálnymi rytmickými konštrukciami, ktoré sa označujú ako „rytmické bunky” a majú charakter a úlohu samostatných motívov. Sám hudobný materiál hýri nesymetrickými, zdanlivo náhodne sa meniacimi metrami prudkými disonanciami, polytonálnosťou, ostrými, akoby nezladenými zvukmi. Dielo je napísané pre orchester obrovských rozmerov: 5 fláut, 4 hoboje, anglický roh, 5 klarinetov, 5 fagotov, 8 lesných rohov, 5 trúbok, 3 pozauny, 2 tuby, tympany obsluhované dvoma hudobníkmi, veľkú zostavu neladených bicích nástrojov a bohaté obsadenie sláčikových nástrojov.
    Dva spôsoby notového zápisu meniaceho sa metra:

    Svätenie jari ako balet vídať na scénach zriedka, o to častejšie je ale uvádzaná jeho koncertná podoba. Rovnako ako balet, skladá sa z dvoch častí :

  • I. Vzývanie Zeme - L´Adoration de la Terra:
  • II. Veľká obeť - Le Sacrifice:

    PRÍBEH VOJAKA Pozri "scénar" programu
    Dielo vzniklo r. 1918 a je podmienené obmedzenými možnosťami vojnových rokov (nedostatok financií na predvedenie väčšieho diela, ako aj nedostatok kvalitných hudobníkov a spevákov, ktorí boli nútení narukovať). Dielo je komponované pre malý orchester, rozprávača a troch tanečníkov pantomímy - vojak, diabol a princezna. V tomto diele Stravinského rytmické experimenty zašli ešte ďalej, ako vo Svätení jara , rovnako ako aj experimenty s hudobným divadlom. Napr. Stravinskij v časti „Malý koncert” atomizované rytmy ukladá jeden nad druhý, takže znejú súčasne rytmy v 5/4, 4/8 a 3/8 metre.
    To znamená, že hudba prebieha časovo v troch rôznych vrstvách. Že to dokáže hudba v melódií vieme už od čias vzniku kontrapunktu. Že je to možné aj harmonicky sme poznali už na bitonalite a polytonalite. Teraz vidíme, že je možné štiepenie a mnohovrstevnatosť aj v časovom slede - v rytme. Hovoríme tu o polyrytmike, hoci správnejšie pomenovanie by malo byť polymetrika. V exotickej hudbe tento jav existuje od nepamäti, avšak v európskej hudbe to bolo doteraz niečo nepredstaviteľné (s polyrytmikou sa však v Európe a v Amerike najčastejšie stretávame od čias jazzu, čo je v Európe približne rovnaká doba ako Stravinského rytmické experimenty - v Amerike oveľa skôr). Veľmi približne sa tento jav dá porovnať s tým, čo sa udialo v 12-tónovej technike - A. Schönberg v hudbe ruší tonálne a harmonické vzťahy, zaťiaľ čo Stravinskij ruší vzťahy rytmické - aj keď si musíme uvedomiť, že porovnávame dva rôzne javy.
    Malý 7-členný orchester nie je schovaný v orchestrišti, ale je umiestnený priamo na jednej strane javiska. Spievané party sú nahradené jediným rozprávačom príbehu, ktorý sa zdržiava na druhej strane javiska. Uprostred scény sa predvádzajú tanečné kreácie nie vo forme baletu, ale vo forme pantomímy. Túto koncepciu hudobno-scénického diela neskôr v rôznych obmenách realizovali aj iní skladatelia, ako napr. Benjamin Britten.

    Dej je veľmi jednoduchý a vychádza z rozprávky v rôznych obmenách rozšírenej po takmer celom svete. Libreto napísal švajčiarsky básnik Charles Ferdinand Ramuz podľa verzie tejto rozprávky od A. Afanasieva. Vojak hrá s diablom karty o svoje husle (dušu). Vojak prehráva, diabol mu husle-dušu berie a ako náhradu mu sľubuje bohatstvo a šťastie. Vojak však diabla prekabáti a získa svoju dušu naspäť a má na čas bohatstvo, šťastie i svoju dušu. Nakoniec však diabol aj tak uchmatne vojakovi dušu a vojak zomiera.
    Stravinskij celý príbeh chápe hudobne: melódiu chápe ako dušu hudby (tu zosobnenú husľami), zatiaľ čo rytmus chápe ako jej kostru, ktorá drží telo hudby pohromade. Najvýraznejšie sa toto jeho chápanie hudby prejavuje v záverečnej časti diela, keď diabol uchmatne vojakovi dušu - najprv dominujú husle (duša) a bicie (kostra-rytmus), a ako z vojaka uniká duša, husle sa postupne vzďaľujú a utíchajú a zostávajú iba bicie (kostra hudby) - ako keď z tela unikne duša a nakoniec zostáva iba kostra.


    Ch.F.Ramuz a I.Stravinskij

    EBONY CONCERTO
    Dielo vzniklo v r. 1945 ako objednávka pre jazzový orchster Woodyho Hermanna. Interpretačne náročné dielo s obrovskou zvukovou hutnosťou, zhustenými harmonickými postupmi... Výbušnosť a napätie zaisťuje dvojica bicích nástrojov, 5 trubiek, 4 trombóny, 5 saxofónov, basklarinet a netypická harfa.

    Štefan Bartha
    bartha@amadeo.sk
    fonoklub.ke@gmail.com

    Návrh Pabla Picassa (kresba jedným ťahom) na obal Ragtimu od I.Stravinského

    ODKAZY NA INÉ STRÁNKY :

  • Wikipedia.cz
  • Wikipedia.en
  • Simple.Wikipedia
  • Wikipedia.hu
  • Wikipedia.pl
  • Wikipedia.de
  • Wikipedia.ru
  • Wikipedia.uk
  • All Music Guide
  • YouTube

    Literatúra :

  • F. Herzfeld : Musica nova, Mladá fronta Praha, 1966
  • I. Stravinskij : Kronika mého života, Nakladatelství Orbis Praha, 1937
  • P. Faltin : Štátne hudobné nakladateľstvo Bratislava, 1965
  • R. Craft : Deník se společých cest, Edition Supraphon Praha, 1968
  • M. S. Druskin : Osobnost, dílo, názory, Edition Supraphon Praha, 1981
  • J. Bukovinská : Malá hudobná encyklopédia, 4. diel, Hudobniny AMADEO, 1999
  • S. Haraschin, T. Chylinska, B. Schäffer : Sprievodca koncertami, Opus Bratislava, 1980
  • Jiří Vysloužil : Hudobníci 20. storočia, Opus Bratislava 1981
  • Jaromír Paclt : Slovník světových skladatelů, Editio Supraphon, 1972
  • Winfried Zilling : Variace na novou hudbu, Editio Supraphon, 1971
  • Mirko Očadlík a kol. : Svět orchestrů, Panton 1965