Preskočiť na obsah. | Na navigáciu

Osobné nástroje

Navigation

cesta: Titulná stránka / PROFILY / >Hector BERLIOZ
This is UNI Plone Theme

>Hector BERLIOZ

11.12.1803 (Côte-Saint-André) - 8.3.1869 (Paríž)

Hector Berlioz nadväzoval na demokratické francúzske hudobné tradície po Veľkej francúzskej revolúcii i pred ňou: na Glucka, Cherubiniho a ďalších. Jeho tvorba sa vyznačovala hlbokým a zásadným novátorstvom, bojom proti formalizmu a bezideovosti v umení. Častokrát, najmä v staršej literatúre, sa stretávame s hodnotením Berlioza nie ako skladateľa a dirigenta, ale predovšetkým ako spisovateľa. Nie je to bezdôvodné, pretože jeho literárne dielo s dvoma zväzkami Pamätí obsahuje listy, novely, kritiky, referáty a teoretické štúdie. Berlioz prejavil literárny talent, ale bol predovšetkým hudobným skladateľom, tvorcom novej romantickej hudobnej reči, ktorá viedla priamo k upevneniu zásad modernej programovej hudby. Bol zakladateľom programového symfonizmu - spájal hudbu s vynikajúcimi dielami svetovej literatúry (Shakespeare, Byron, Goethe). Bol neoblomným stúpencom programovej hudby (aby sa pomocou konkrétneho obsahu, vyjadriteľného slovami, stala prístupnou pre každého). Berlioz bol novátorom v inštrumentácii: zaviedol nové nástroje do orchestra, nové kombinácie timbrov, nové farby v orchestri. Vyvolal úplný prevrat v orchestrálnom myslení (v roku 1844 napísal knihu o inštrumentácii Grand traité de´instrumentation et d´orchestration - neskôr ju rozšíril R.Strauss).
Berlioza na jednej strane charakterizuje občianske zanietenie a romantický individualizmus, silná citlivosť na dojmy, hlboké prežívanie problémov jeho súčasnosti, zápal za verejné veci, ale na druhej strane (po roku 1840) utiahnutosť do svojej umeleckosti alebo biblickej idyličnosti. Základný význam Berlioza však spočíva v novátorstve jeho umeleckých snažení.

Život
Hector Berlioz sa narodil 11. decembra 1803 v malom francúzskom mestečku Côte-Saint-André. Jeho otec bol lekárom. V mladosti dostal Berlioz dobré základné vzdelanie, najmä v literatúre, histórii a v prírodných vedách - v hudbe už menej: hral na flaute a gitare. Koncom roku 1821 prišiel do Paríža, aby podľa želania svojho otca študoval medicínu, ktorá ho však vôbec nezaujímala. V Paríži na neho silne zapôsobili Gluckove skladby, ktoré nakoniec rozhodli o Berliozovej orientácii k hudobnej dráme. To však znamenalo rozchod s rodičmi a počiatok hmotných starostí. V roku 1826 začal študovať na parížskom konzervatóriu u Jeana Françoisa Le Sueura (1760-1837) a Antonína Rejchu. Jeho štúdium však nemalo uspokojivé výsledky. V tom čase však už na Berlioza silne zapôsobilo dramatické umenie W.Shakespeara a symfónie L. van Beethovena.
Prvým dielom jeho umeleckej zrelosti bola Fantastická symfónia (1830), ktorá je súčasne jeho najcharakteristickejšou skladbou. V júli 1830 práve dopísal kantátu Sardanapal, keď vypukla revolúcia. So zbraňou v ruke vyšiel do ulíc a na plné hrdlo spieval Marsaillaisu. Pod vplyvom revolúcie ju aj zinštrumentoval pre veľký orchester a dva zbory s poznámkou: „Pre všetkých čo majú hlas, srdce a krv v žilách”. Za kantátu Sardanapal získal Rímsku cenu (pokúšal sa ju získať celkom štyrikrát) a tá mu zabezpečila štúdium hudby v Taliansku (v Ríme sa stretol s Mendelssohnom a Glinkom). Pobyt v Taliansku sa odrazil aj v jeho dielach: v symfóniách - Harold v Taliansku (podľa Byrona), Rómeo a Júlia (podľa Shakespeara), v opere Benvenuto Cellini, v predohrách - Rímsky karneval, Korzár (Byron) a Kráľ Lear (Skahespeare) - sú to v podstate symfonické básne.
Po návrate do Paríža sa venoval skladbe a dirigovaniu. Nedosiahol však širokého uznania - vášnivá, nespokojná novátorská Berliozova hudba nevyhovovala obmedzenému vkusu parížskeho obecenstva. Aby si zabezpečil aspoň minimálne príjmy začal písať fejtóny do časopisu Journal de Debats. Táto jeho hudobno-kritická a publicistická činnosť zohrala vážnu úlohu v rozvoji hudobnej kultúry európskeho západu.
V roku 1838 zložil veľkolepé Rekviem. V jeho jednej časti „Tuba miru” obrovský symfonický orchester a spevácky zbor dopĺňa ďalšími štyrmi orchestrami dychových plechových nástrojov, rozložených do štyroch kútov koncertnej sály. Parížske predvedenie tohto diela nebolo úspešné - uznania sa mu dostalo až v Rusku roku 1841.
Od roku 1843 podnikal koncertné zájazdy po zahraničí (Nemecko, Rakúsko, Uhorsko, Čechy, Rusko, Anglicko). V roku 1848 bola prvýkrát predvedená jeho dramatická legenda Faustovo prekliatie (námet Goetheho Faust) - so známym Rákócziho pochodom. V roku 1852 sa stal knihovníkom na parížskom konzervatóriu (hoci predchádzajúce roky sa tam usiloval získať miesto profesora kompozície). V roku 1854 napísal trojčasťové oratórium Detstvo Ježišovo, v rokoch 1856-58 dvojoperu Trójania. Počas svojho života niekoľkokrát navštívil Prahu, o ktorej sa nadšene vyjadroval vo svojich listoch. Zomrel v Paríži 8. marca 1869.

Charakteristika tvorby
Berlioz – „hudobný Victor Hugo” je zakladateľom programového symfonizmu. Programovosť nachádzame už v hudbe clavecinistov, ale aj u Haydna, Mozarta, Beethovena a iných. Berliozova programovosť sa však opiera o konkrétne literárne diela (Byron , Shakespeare, Goethe) a je zameraná proti „abstraktnému” obsahu klasicistickej hudby. Berliozovu hudbu charakterizuje obraznosť, konkrétnosť námetu, nová inštrumentácia. Berlioz kliesnil cestu programovej symfónii až k jej teatralizácii, k dramatickej symfónii so zbormi (Rómeo a Júlia), až po dramatickú legendu, oratórium-operu (Faustovo prekliatie) - je to opera pre koncertné predvedenie. A naopak - v jeho operách vidieť začiatky operného symfonizmu. Berliozove umelecké zámery si vyžadovali aj rozmerné orchestrálne a vokálne telesá (napr. Rekviem).

Fantastická symfónia

Dobová karikatúra H. Berlioza - obecenstvo si zapcháva uši a zdesene uteká preč


Toto dielo vzniklo v roku 1829, ale jeho premiéra bola až v roku 1830. Úspech Fantastickej symfónie bol nesmierny. Symfónia dostala podtitul „Epizóda z umelcovho života”. Bola inšpirovaná nesmiernou láskou skladateľa k herečke Harriet Smithsonovej , ktorá sa neskôr stala Berliozovou prvou manželkou. Bola to herečka, ktorá slávila triumfy v dramatických hrách Shakespearea. Berlioz sa s jej pomocou dostal do oblasti Shakespearovho dramatického umenia.
Pri koncipovaní Fantastickej symfónie si skladateľ vymyslel zvláštne poradie nálad, ktoré spojil do súvislého deja. V úvode svojho diela Berlioz uvádza, že umelec na začiatku tejto skladby použil ópium s úmyslom pripraviť sa o život, takže celé dielo je vlastne mohutným fantastickým snom od samého začiatku až po vyvrcholenie. Keď však chcel Berlioz v symfónii zobraziť zvláštne duševné stavy, musel si okrem uceleného programu vytvoriť aj čisto hudobné prvky a podľa nich vykonať syntézu diela.
Berlioz sa rozhodol pracovať s určitou konštantnou témou v priebehu celej symfónie. Svoju tému nazval Idée fixe a do nej vložil určitú a konkrétnu životnú predstavu - tu akoby sa mu zjavila prenasledujúca bytosť milovanej ženy, ktorá nepočuje, alebo nechce počuť jeho hlas. Táto personifikácia hudobnou myšlienkou, spracovaná rôznym spôsobom v piatich častiach symfónie, je pre Berlioza a pre celú hudbu od jeho čias dôležitým východiskom, ktoré vedie k vykryštalizovaniu príznačných motívov (leitmotívov) v novoromantickej hudbe. Idée fixe teda nie je ničím iným ako príznačným motívom určitého druhu.
Fantastická symfónia znamená medzník v celom vývoji symfónie. Aby publikum pochopilo zámer diela, pridal Berlioz k nemu podrobný komentár – fantastický príbeh svojej lásky. Tento program treba pokladať za „akoby hovorený text opery”, predstavujúci charakter a obraz piatich častí:

  • 1. Sny a vášne
  • 2. Na plese
  • 3. Scéna na vidieku
  • 4. Cesta na popravisko
  • 5. Sabat čarodejníc

    I. Sny a vášne
    V tejto časti dominujú dva základné motívy :

    • 1. Largo
      V largu po dvojtaktovom úvode nastupuje meditatívna melódia, ktorá sa stále rozvíja k väčšiemu a zhustenejšiemu výrazu. Z nástroja do nástroja prechádza nespokojná rytmická figúra a celý výraz tiahne k očakávaniu, k výbuchu.

      Konečne nastúpi Allegro agitato a po krátkej introdukcii vo flautách sa ozve téma - Idée fixe, ktorej čiastkové alebo variované motívy je možne vysledovať nielen v iných častiach tejto symfónii ale aj v mnohých iných neskorších dielach H.Berlioza.
    • 2. Idée fixe

      Táto Idée fixe (teda základná téma) prestupuje nielen celou Fantastickou symfóniou, ale aj inými Berliozovými skladbami. Jasne ju možno rozčleniť na 3 časti. Toto rozčlenenie základnej témy má ten zmysel, že Berlioz používa jednotlivé jej úseky, úryvky a drobnotvary k vlastnej charakterizačnej a stavebnej práci na celej vstupnej časti symfónie. Vďaka tomuto spôsobu práce celok prvej časti symfónie vyznieva ako jedinečný obraz zložitej povahy. Stíšenie uzatvára prvú časť symfónie, dýcha romantickou senzitívnosťou a pripravuje náladu pre ďalší dej.

    II. Na plese

    Široká valčíková melódia sa rozpína vo vláčnych senzitívnych pasážach, stále výraznejšie stupňovaných.

    Najnoblesnejšia plesová forma, podivuhodný obraz veľkého hemženia ľudskej radosti, sa stupňuje až do chvíle, keď miesto vlastnej valčíkovej témy sa v strednej časti objaví citát témy Idée fixe - postava ženy, ktorá je skladateľovým osudom. Rozochvené výrazové drobnotvary sprevádzajú vstup tejto témy, po ktorej sa široko rozprúdi vlastná plesová melódia. A vo chvíli najvyššieho vypätia plesovej atmosféry sólovo zaznie Idée fixe, akoby osudová žena utekala pred stretnutím a pred dychtivým pohľadom umelca. Prudká konvenčná kóda plesovú scénu zakončuje.

    III. Scéna na vidieku

    Malý motív anglického rohu, ktorému odpovedá sólový hoboj, vyvoláva základnú náladu: teplý letný večer kdesi na horách. Drobné chvejivé figúrky sláčikov vyvolávajú obraz vánku a z diaľky doliehajúceho spevu prírody. Široká romantická melódia sa rozospieva o pokoji a kráse, ktorú vnáša príroda do rozrušenej duše, trpiacej úderom ľudského nepochopenia.
    • 1. Adagio

      Odrazu však nastáva rozruch a rozčúlenie - adekvátne tejto novej nálade - téma vyjadruje prudký citový otras.
    • 2. Energico

      Nad figúrami tejto témy sa vo vysokom flautovom hvizde objavuje téma Idée fixe, obraz ženy, ktorá narúša umelcov pokoj, vyvolaný tichom letného večera. Vzrušenie, ktoré nadobúda až impresionistický kolorit, prechádza do spomienok, ktoré hlasy prírodného spevu nakoniec zmierňujú upokojujú a uspávajú. Z diaľky dolieha melancholická pastierska pieseň.

    IV. Cesta na popravisko

    Umelcovi sa vo sne zdalo, že zavraždil ženu, ktorú miluje, a že pre tento čin bol odsúdený na smrť. Vedú ho na popravisko. Dunia kroky úžasného rytmu, až nakoniec vykročí vlastný sprievod.

    Hluk krokov prejde do groteskného divého pochodu. Hudobný výraz stúpa a nastupuje čoraz bezohľadnejšia kumulácia zvukov. Až zrazu, keď nálada je vystupňovaná najvyššie, ozve sa v kvílivom zvuku C-klarinetu - Idée fixe. Akoby sa popravovanému pred smrťou ukázala bytosť, ktorá bola príčinou konca jeho života. Prudký akordický úder - a v dunivej dohre baladický a údesný úsek skladbu končí.

    V. Sabat čarodejníc

    Posledná časť nás uvádza do noci, v ktorej čarodejnice majú svoje slávnosti. Celá atmosféra pôsobí hrôzou a desom. Allegrový rytmický motív prináša tanečnú tému, ktorej základom je groteskná premena hlavnej témy symfónie. Akoby postava, ktorá bola umelcovým osudom, zvedavá pribehla v nokturnovej nálade na miesto budúceho tanca čarodejníc. Tú prináša groteskný Es-klarinet vo vysokých tónoch - pripomínajúc postavu ženy, ktorá by sa mala premeniť na čarodejnicu. V tejto časti zaznie unisono téma chorálu „Dies irae”.
    • Allegro „Dies irae"

      Tento spev cirkevného rekviem sa premieňa do groteskného tvaru a stupňuje očakávanú chvíľu zdesenia. Tá nastane v ronde s témou, ktorá je rozpracovaná do fúgy so strašným úderným účinkom.

      Rozbesnený tanec čarodejníc sa stupňuje kombináciou motívu ronda a motívu Dies irae. Skutočne sa zdá, akoby sa všetky pekelné mocnosti rozbesnili, pričom Idée fixe vyznieva v najvyššom možnom pokrivení, ukazujúc tak na základnú duševnú vlastnosť ženy, ktorej zvodná moc znamenala umelcovu skazu. Tým sa symfónia končí.

    Po roku skomponoval Berlioz ešte lyrický monológ Lelio, čiže návrat do života, ktorý je vlastne epilógom Fantastickej symfónie a podľa priania skladateľa má byť hraný vždy ako bezprostredné pokračovanie symfónie. Skladateľ, ktorý sa tu priznáva k vlastnému zážitku zo sna, sa z neho prebúdza a snaží sa nájsť pokoj a vyrovnanie.
    Prehľad ostatnej tvorby

    • Opery
      • Bétrice et Bénédict (komická)
    • Koncertné ouvertúry
      • Korzár
      • Rob Roy
      • Rímsky karneval
    • Duchovné skladby
      • Te Deum
    • Orchestrálne skladby
      • Smútočná symfónia
      • Triumfálna symfónia

    Odkazy na iné web stránky :

  • Wikipedia.cz
  • Wikipedia.sk
  • Wikipedia.en
  • Wikipedia.hu
  • Wikipedia.pl
  • Wikipedia.ru
  • YouTube
  • All Music Guide
    Štefan Bartha
    bartha@amadeo.sk

    Literatúra :

  • J. Bukovinská : Malá hudobná encyklopédia, 3. diel, Hudobniny AMADEO, 1999
  • Kurt Blaukopf : Gustav Mahler - Současník budoucnosti, Nakladatelství H&H, 1998
  • S. Haraschin, T. Chylinska, B. Schäffer : Sprievodca koncertami, Opus Bratislava, 1980
  • Jiří Vysloužil : Hudobníci 20. storočia, Opus Bratislava 1981
  • Jaromír Paclt : Slovník světových skladatelů, Editio Supraphon, 1972
  • Winfried Zilling : Variace na novou hudbu, Editio Supraphon, 1971
  • Mirko Očadlík a kol. : Svět orchestrů, Panton 1965
  • Leonard Bernstein : O hudbě - Koncerty pro mladé publikum, Nakladatelství Lidové noviny, 1996

Roman Cernival