Preskočiť na obsah. | Na navigáciu

Osobné nástroje

Navigation

cesta: Titulná stránka / ECHO / rozhovory / Ulf Wakenius
This is UNI Plone Theme

Ulf Wakenius

Peter Katina : Najkrajší pocit je dávať, nie dostávať.

Ulf Wakenius je jazzový gitarista, ktorého netreba obzvlášť predstavovať. Okrem jeho virtuozity a výnimočnej kvality zvuku na pódiu je Ulf známy aj svojím zmyslom pre úprimnosť a prístupnosť v komunikácii. Zhovárali sme sa nielen o fenoméne špecifického škandinávskeho zvuku ale aj o všetkých jeho vplyvoch a krokoch na ceste k úspešnej, dlhoročnej kariére medzi gigantami svetovej jazzovej scény minulosti i súčasnosti.


PK: Pred rokmi ste dosiahli skvelú pozíciu – mali ste možnosť hrať v kvartete Oscara Petersona. Ako si spomínate na tieto časy?

^Ulf & OscarUW : Pripojiť sa k tejto legendárnej skupine bolo tou najväčšou poctou pre jazzového gitaristu. Kráčať v šľapajach Barneyho Kessela, Herba Ellisa a Joeho Passa. Dostal som možnosť hrať na miestach, o akých sa vám môže len snívať - Royal Albert Hall, Carnegie Hall, Hollywood Bowl a všetky sály Blue Note v Spojených štátoch a Japonsku, ak mám spomenúť iba niektoré. Bolo to veľmi vzrušujúce zdieľať hudobné nápady s takým velikánom, ako bol Oscar Peterson. Jeho prístup k hre bol jedinečný a odvážny. 

     

PK : Hrali ste s množstvom slávynch hudobníkov (Ray Brown, Herbie Hancock, Jack DeJohnette, Randy Brecker a mnohí ďalší). Vedeli by ste uviesť, kto z nich Vás zásadne ovplyvnil a akým smerom?

UW: Ray Brown ma ovplyvnil svojím unikátnym spôsbom ako dokázal dať dokopy skvelú hudbu so striedmym obsahom. Rovnako i jeho groove a swing bol najlepší, aký som na nástroji kedy počul. Herbie Hancock ma inšpiroval svojou neobmedzenou predstavivosťou v oblasti harmónie a rytmu. Jack DeJohnette svojou razantným beatom a kreatívnym spôsobom hry na bicích.

  

PK: Nahrali ste niektoré svoje albumy v Brazílii s tamojšími viacerými skvelými hudobníkmi a tieto brazílske nahrávky zaznamenali obrovský úspech. Začala Vaša obľuba brazílskej hudby už vtedy?

UW: Áno, zamiloval som sa do brazílskej hudby a kultúry. Existuje toľko tvárí brazílskej hudby: Frevo, Choro, Afoxé, Samba, Bossa Nova, hudba z Bahíe atď. Mal som šťastie, že som nahral svoj prvý sólový album v Rio de Janeiro s hudobníkmi z Elis Regina Band a legendárnym akordeonistom Sivucom. Vždy sa snažím hrať na svojich koncertoch brazílsku hudbu.

  

PK: Pozoruhodne dlho ste spolupracovali s dánskym kontrabasistom Nielsom – Hennigom Ørstedom Pedersenom. Čo pre Vás táto spolupráca znamenala?

UW: Znamenala pre mňa veľmi veľa. Hlavne to, že som začal hrať s kontrabasovým géniom na pravidelnej báze. Otvoril mi dvere k spolupráci s hráčmi ako sú Max Roach, Phil Woods, Johnny Griffitn, Toots Thielemans, Kenny Kirkland a s ďalšími. Dostal som sa na turné po Európe. Niels bol veľmi dôležitý pre môj ďalší hudobný vývoj.

  

PK: Čo si myslíte o tvrdení, že škandinávski hudobníci majú špecifický zvuk?

UW: Myslím, že skutočne máme určitý lyrický zvuk prameniaci z našej ľudovej hudby a povahy, ktorú máme. Vždy si so sebou do sveta nesiem túto lyrickú stránku. Je tiež veľmi dôležité byť hrdý na svoje korene a zahrnúť ich do svojej hudby.

  

PK: Spomedzi množstva Vašich aktivít ste relatívne nedávno začali hrať so slovenským AMC Triom. Ako ste sa k tomu dostali? Vedeli ste niečo o slovenskej hudbe a hudobníkoch predtým?

UW: Kontaktoval ma Martin Marinčák z AMC Tria a pozvali ma, aby som s nimi hral. Ich hudba sa mi okamžite zapáčila pre jej skvelú melodiku a originálne kompzície. Veľmi melodická a vrúcna hudba. Majú pevné korene v slovenskej hudobnej tradícii, klasickej hudbe a súčasných vplyvoch, podobne ako EST. Hudba, ktorú robia, má priamy dopad na obecenstvo práve pre svoj melodický obsah. Volám ich „prešovskí Lennon a McCartney.“

 

  

 

 

PK: Ako vyzerá spolupráca s AMC Triom? Prichádzate s gitarovými sólami a aranžmánmi alebo aj komponujete niektoré skladby?

 ^AMCUW: Hráme iba ich skladby, čo bohato stačí, keďže sú to skvelé piesne! Prinášam svoj štýl a zvuk a niekedy sa podieľam na aranžmánoch.Máme veľmi kreatívnu spoluprácu.

 

  

 

 

PK: Účinkujete na dvoch nahrávkach tria. Album Soul of the Mountain bol skvele prijatý, nový album Waiting for a Wolf práve vyšiel. Ako by ste charakterizovali obe nahrávky?

UW: Myslím si, že Soul of the Mountain bol skvelý album. Waiting for a Wolf je dokonca ešte lepší! Myslím, že Martin Marinčák a Peter Adamkovič sa posunuli v komponovaní od ich prvého albumu. Stále píšu skvelé veci!

Viac....Soul of a Mountain           Viac....Waiting for a Wolf

 

 

 

PK: Mali ste úspešné turné s triom. Chcete podporiť nový album ďalším turné? Na akých miestach zvyčajne hráte?

UW: Album podporíme koncertmi vo viacerých krajinách a hráme všade, od festivalov po kluby. Pokúšame sa rozšíriť svoje teritórium do budúcnosti a hrať turné v ďalších krajinách.

  

 PK: Akú gitaru používate, keď hráte v triu? Aký zvuk sa snažíte dosiahnuť ako súbor?

UW: Používam elektrickú gitaru a môj zvuk je teplý, myslím, že skvele splýva so zvukom AMC Tria.

 

 

 

 

 PK: Hrať na gitare ste začali vo jedenástich. Ktorých gitaristov obdivujete zo súčasnosti i minulosti?

UW: Počúval som všetkých velikánov, ako Wes Montgomery, Jim Hall, George Benson, Jimmy Rainey, Joe Pass, Ed Bickert, Lenny Breau, Ted Green. Rovnako i moderných hráčov, ako Pat Metheny, John Scofield, a ďalší súčasní hráči. Takisto obdivujem Egberta Gismontiho a Tucka Andressa...

 

  

 

PK: Hrali ste pre zástupy tisícov ľudí ale aj v malých kluboch. Na ktorých miestach sa cítite najlepšie?

UW: Mám rád oboje. Je to určité vzrušenie hrať pre veľké publikum. Vystúpenie v klube je možno najzásadnejšie, pretože ste nablízku publiku a jeho vibráciám.

  

PK: Vnímanie jazzového koncertu sa v Európe a v Spojených štátoch pravdepodobne líši. Cítite rozdiely medzi turné tu a v zámorí?

UW: Povedal by som, že všade existuje dobré a zlé obecenstvo. Mal som fantastické koncerty v USA ale aj v Európe. Mojou obľúbenou krajinou je Južná Kórea, tamojšie obecenstvo je fantastické! Vo všeobecnosti je skvelé dokázať stáť pred ľuďmi a prezentovať svoju hudbu. Je to dar.

 

 

  

PK: Existuje viacero pokusov, ako priblížiť jazz publiku vytváraním rôznych fúzií štýlov a žánrov. Je to jedna z ciest ako dosiahnuť širšie akceptovanie jazzu? Odvážili by ste sa predpovedať budúcnosť jazzu?

UW: Je to viac o otázke, čo by sa malo nazývať „jazz“. Aké hodnoty by toto slovo malo obsahovať. V súčasnosti existuje množstvo jazzových festivalov, ktoré majú v programe úplne popové skupiny. Myslím si, že toto jazz devalvuje a je to veľmi krátkozraké komerčné zmýšľanie. Svet ovláda prílišná komercionalizácia so všetkými televíznymi stanicami a internetom. Našťastie pre nás, stále existujú ľudia s dobrým vkusom a záujmom o kvalitnú hudbu.

 

 PK: Je o Vás známe, že poskytujete hodiny gitarovej hry. Vidíte už teraz želané výsledky? Snažíte sa podporovať mladých, začínajúcich hudobníkov?

UW: Veľni rád zdieľam svoje hudobné znalosti s mladšími hudobníkmi. Mali by ste si pamätať, že svoju hudbu nevlastníte, len vám je daná na istý moment a potom ju musíte posunúť ďalej. Myslím si, že je veľmi dôležité byť štedrý, pokiaľ ide o vaše znalosti. Najkrajší pocit je dávať, nie dostávať.

 

Rozhovor Petra Katinu pre poľský časopis Jazz Forum.

Publikované so súhlasom vlastníka "copyrightu" fy HEVHETIA.