Preskočiť na obsah. | Na navigáciu

Osobné nástroje

Navigation

cesta: Titulná stránka / ECHO / recenzie / .týždeň
This is UNI Plone Theme

.týždeň

Recenzie uvedené v časopise .týždeň v rubrike HUDBA.

č.46 / 2012

Hedningarna: & (Label Hedningarna) [AVa2975]
A je tu znova. Skupina Hedningarna (Pohania). Ťahúň švédskej world music. Mali by ju prelustrovať aj metalisti, najmä tí, ktorí žijú v domnienke, že inovácia škandinávskeho folklóru je výlučnou doménou viking metalového impéria. Obzvlášť tvorbu Hedningarny z rokov 1989 až 1994. Pritom nie je metalová. Ale pri troške fantázie by sa tak mohla chápať. Na albume & sa zmenila. Chvíľami pribudol miligram popu, chvíľami burleskná roztopašnosť, čo by asi rigorózny metalový ťažkotonážnik hodnotil ako príklon ku komerčnému odvaru. No zostali originálne aranžérske finesy archaických hudobných nástrojov – huslí  hardanger, moraharpa, nyckelharpa, ktoré jej dodávajú starodávnosť.  Noc, hviezdy, vatra, vôňa lesa, pečeného mäsa, medoviny a k tomu skladby ako Torget, Soppan, to by bolo úžasné! Pohanské tance s vážnosťou Asterixa a Obelixa.
4/5
.miro Potoček

č.42 / 2012


The Amity Affliction: Chasing Ghosts (Roadrunner records) [AVa2925]
Áno, môžeme pokojne surfovať na celosvetovej vlne retro nahrávok a tešiť sa zo zvuku 70. rokov na nových albumoch od kapiel ako Witchcraft, Down či Graveyard. Alebo, naopak, okúsiť snahu austrálskych mladíkov The Amity Affliction o modernú reflexiu doslova všetkého, čo sa udialo v tvrdej gitarovej hudbe v ostatných dvoch dekádach. Energický hardcore ako solídny základ, punkové a miestami až popové melódie ako prekvapujúca nadstavba a k tomu djentové gitary, štýlové deathcorové prechody, elektronika, emo, screamo – kto by bol povedal, že zdanlivo nezmyselný guláš môže takto fantasticky fungovať? Doma v Austrálii debutovali so svojou novinkou v rebríčkoch predajnosti na prvom mieste. Privítajme aj u nás v Európe nové hviezdy moderného metalu.
.rudi rus
4/5

Chris Robinson Brotherhood: Magic Door
(Silver Arrow) [AVa2926]
Chris Robinson je predovšetkým známy ako spevák skvelej rokenrolovej kapely Black Crowes. Tá si pred časom dala neurčitú pauzu a jej členovia sa dali na sólové projekty. Problém je, že dva tohtoročné albumy, ktoré Chris nahral so svojou sprievodnou skupinou, sú také dobré, že sa mu možno nebude chcieť do Black Crowes vrátiť. Chris Robinson Brotherhood vychádza z koreňov amerického rokenrolu, no posúva song do dlhých džemovacích plôch „americkej kozmickej hudby“, tak ako to robili kedysi Grateful Dead. Je to hudba, ktorá je stále postavená na pesničkách a predovšetkým typickom, jemne chrapľavom Robinsonovom hlase. Jednotlivé piesne na aktuálnom Magic Door sú dlhé, no nenudia, sú aranžérsky a hráčsky veľmi pestré, ako batikované tričko najväčšej hipisáčky. Nemôžem si pomôcť, ale ja tam miestami počujem aj Ursinyho.
.peter Bálik
4/5

č.41 / 2012

Jens Lekman : I Know What Love Isn’t [AVa2921]
Počas dvanástich rokov sa Jens Lekman dotkol lásky zo všetkých uhlov pohľadu; humorného, extázického, tragického, sarkastického. Najnovším náhľadom na lásku sú skepsa a nedôvera spôsobené zlomeným srdcom. Švédsky rodák s hlasom evokujúcim Morriseyho a zmyslom pre inteligentný popový motív škótskych Belle & Sebastian na tretej štúdiovke opäť využíva formu krátkych príbehov o nenaplnenej láske. Či už pre vzájomné nepochopenie, vyprchanie citov, alebo aj žiadosť o občianstvo. Tak, ako sú texty naplnené imaginárnymi životmi, Lekmanova hudba sa prispôsobuje ich náture. Raz je to svieže latino, potom pompézny muzikál s veľkou kapelou, dramatická klavírna balada alebo len pohodová gitarovka. I Know What Love Isn’t nedosahuje imaginatívne kvality predchádzajúceho Night Falls Over Kortedala, no uchováva si hudobnú pestrosť, uveriteľné a zručné rozprávanie a hlavne Jensov sofistikovaný humor.
Tomáš Slaninka
4/5



Lo´ Jo : Cinéma El Mundo [AVa2920]
Francúzi Lo´ Jo sú veteráni world music. Ich skupina existuje už 30 rokov. Napodiv stále hýria dobrými nápadmi. Na ich novinke Cinéma El Mundo môžem lúštiť, čo je zašifrované v pozadí nákazlivých melódií piesní, ktoré obsahuje – šansón, folk, folklór, elektronická hudba, dub, okcitánska trubadúrska, ale aj kreolská alebo arabská kultúra. Líder a spevák kapely Denis Péan má oddávna v hlase čosi starecké, čo zvláštne kontrastuje so sprievodným spevom dvoch Alžírčaniek. Vždy mi pripomínal Roberta Wyatta. Teraz sa k nemu Robert pripojil, plus Alhabib, zakladateľ skupiny Tinariwen (Pohoda 2008). Tento album je protijed na uniformnosť v hudbe. Výnimočné dielo. Ako inak nazvať kvalitatívne vyrovnaný repertoár, z ktorého cítiť nesporné umelecké schopnosti, vzdelanosť, svetobežníctvo a jedinečnosť, vychádzajúcu z poznania množstva kultúr?
5/5
Miro Potoček

č.38 / 2012

Bob Dylan: Tempest (Sony Music) [AVa2899]
Od roku 1997, keď Dylan vydal skvelý Time Out Of Mind, prežíva tvorivé obdobie, ktoré sa nekončí ani jeho najnovším albumom Tempest, idúcim v línii predchádzajúcich platní. Desaťpiesňová nahrávka plynule nadväzuje na dvojicu predchádzajúcich albumov, na ktorých Dylan ponúka zmes western swingu, blues či folku. Rockerská Pay In Blood by mohla byť jeho novou klasikou, tmavé balady ako Scarlet Town a Tin Angel zas majú niečo z jeho balád zo 60. rokov na spôsob Johna Browna. Záverečná Roll On, John je Dylanovou poctou Johnovi Lennonovi a ľahkým folkovým popevkom dávnemu priateľovi. Po hudobnej stránke Bob používa podobné modely ako na predchádzajúcich platniach, no Tempest (Búrka) zaujme drsnou a najmä silnou lyrikou. V posledných rokoch sa pozeral na tento svet v „krvou v očiach“, teraz doslova hádže blesky. Skoro jako v Tarantinovom filme.
4/5
.peter Bálik


Tame Impala: Lonerism (Modular Interscope) [AVa2898]
Od predošlého debutového albumu Innerspeaker sa táto mladá kapela posunula opäť o kus ďalej. Lonerism ponúka síce menej gitarového noisu a riffov, ale stále si ponechávajú svoj typický ambientný a psychedelický výraz, do ktorého sa tentoraz ponorili ešte hlbšie. Lonerism je viac presvetlený, vzdušnejší a čím dlhšie ho počúvam, mám chuť napísať „krásny“. Zvuk evokujúci Floydov, keď s nimi hral Syd Barret, vás vezme na dlhý príjemný trip, plný rozostrených gitár, klávesových plôch a acid-rockovej rytmiky. Vplyv šesťdesiatych rokov a celej tej hippie LSD subkultúry je evidentný a samozrejmý. Týmto chlapcom to však verím ako už dávno nikomu a zobem im to z ruky úplne prirodzene. Dávno ma nijaká nahrávka nebavila tak, ako tento skvost od Tame Impala.
5/5
.renat Khallo

č.36 / 2012

Antony And The Johnsons: Cut The World (XL Recordings) [AVa2890]
Vstupom do sveta Antonyho Hegartyho je zastretý falzet, pripomínajúci Ninu Simone, a ženské emócie explodujúce v mužskom tele. Vnútri sa skrývajú drásavé príbehy sebadeštruktívnej lásky, citovej rozorvanosti a duševnej smrti jednej životom ostrieľanej bytosti. Za sprievodu Dánskeho komorného orchestra dáva newyorský spevák a skladateľ nový, nádherný filmovodramatický šat desiatke svojich piesní. Oproti nim je nová titulná Cut The World k rovnomennej divadelnej hre „len” kvalitným, no nijako nie prelomovým štandardom, nehovoriac ani o zdĺhavom sedemminútovom monológu Future Feminism. Cut The World je pútavý záznam napĺňajúci očakávania skalných fanúšikov, ktorý zároveň ostáva otvorený novým poslucháčom. Priveľmi sa však sústreďuje na krásy ornamentu, a nakoniec tak absentuje akési vzrušujúce, temné prekvapenie, ktoré zvyklo potvrdzovať Antonyho umeleckú a osobnostnú jedinečnosť.
3/5
.tomáš Slaninka

č.35 / 2012

Heavenly Beat :Talent (Captured Tracks) [AVa2873]

Nemám rád tenký, sladkastý chlapčenský hlas a veľa naprogramovaných, umelých zvukov. Na albume Talent sa mi to páči. Napodiv. Heavenly Beat je projekt Johna Penu, basového gitaristu americkej skupiny Beach Fossils. Pod vplyvom švédskej nezávislej scény nahral debutový album Heavenly Beat – Talent. Je až neuveriteľné, aké pestré a pôsobivé skladby dokázal vytvoriť iba pomocou gitár, syntetizátorov a spevu. Jeho plážový, zasnený electro pop so syntetickými sláčikmi a rytmami karibských orchestrov steel pan music ma prekvapil. Znie ako indie pop na baleársky spôsob. Alebo karibský? (Podobnosť s The Pale Fountains – Pacific Street / 1984) John zrejme toho veľa pozná. Používa množstvo inšpirácií z histórie pop music. Napríklad v skladbe Faithless počuť inšpiráciu hudbou skupiny New Order. Možno je naozaj ... talent.

4/5

.miro Potoček

č.33 / 2012

Dead Can Dance: Anastasis (Play It Again Sam) [AVa2862]
V roku 1985 ma pre Dead Can Dance vysmiali. „Hard rockeri“. Pretože to nebol „rokiš“. Nebol. Chyba? Gotickí rockeri však natrčili netopierie uši. I keď Lisa Gerrard a Brendan Perry, čiže dnes už legendárne austrálske duo Duo Dead Can Dance, býva označované aj za world music. Pred dvadsiatimi rokmi ma za to isté označenie tiež vysmiali. Vraj DCD nemajú s world music nič spoločné. Pritom chvíľami naozaj zneli „multi-kulti“. No evokovali aj gotiku – skutočnú. Teraz, po 16 rokoch, prišli s novým albumom Anastasis (Znovuzrodenie). V podstate nevybočuje z ich starých koľají. Možno je trošku symfonickejší, miestami filmový (Gladiátor?). Najviac počúvam skladby 1,2,8. Mimochodom, DCD sú aj súčasťou štýlu „neoclassical dark wave“. Čiže kam patria? Musíme každého označkovať, ohraničiť?
4/5
.miro Potoček

The Ghost Inside: Get What You Give (Epitaph Records) [AVa2861]
Brett Gurewitz, gitarista legendárnych punkerov Bad Religion, má naozaj skvelý nos na dobré kapely. Práve na jeho kultovej značke Epitaph Records vychádza tretí album kalifornskej úderky The Ghost Inside. Chlapci z Los Angeles na ňom predvádzajú to najlepšie, čo sa v súčasnosti dá počuť v žánri zvanom hardcore-punk. Get What You Give je fantasticky nazvučená energetická bomba s chytľavými melodickými linkami, viachlasnými chlapáckymi refrénmi a ťažkotonážnymi, priam metalovými gitarami. The Ghost Inside dokážu všetku tú energiu s prehľadom preniesť aj na pódium, bez ohľadu na to, či hrajú v Bratislave u Očka pre 50 fajnšmekrov, alebo vo viedenskom Gasometri pre tri tisícky divákov.
4/5
.rudi Rus

č.32 / 2012

Dexys: One Day Im Going To Soar (BMG) [AVa2852]
Spomínate si na skupinu Dexys Midnight Runners, ktorá v osemdesiatych rokoch pokorila svetové hitparády s pesničkou Come On Eileen? Bol to hit ako hrom, po ktorom sa však kapela okolo lídra Kevina Rowlanda rozpadla a postupne zmizla do zabudnutia. Rowland sa potom pretĺkal životom, bral drogy a neúspešne sa pokúšal vrátiť na hudobnú scénu. No nielen preto sa jeho nový album, ktorý vznikol po 27 rokoch od poslednej nahrávky kapely, považuje v Británii za veľký zázrak, ktorý si nárokuje na zápis do Guinessovej knihy rekordov. Ide o obsah. One Day... je fantastickou kolekciou piesní na pomedzí britského soulu a kabaratu, pripomínajúci napríklad Reedov album Berlin, kde každá pieseň má svoje miesto a výpovednú hodnotu. Ak by sa mala dať cena za comeback roku 2012, určite by mala pripadnúť Rowlandovi.
4/5
.peter Bálik

č.31 / 2012

Teória odrazu: Komplet... (Hevhetia) [AVa2828]
Vydať reedíciu jediného albumu slovenskej alternatívnej kapely, v ktorej hrá dôležitú rolu humor, je riskantné. To, čo sa na prelome 80. a 90. rokov javilo ako vtipné a umelecky objavné, sa dnes nemusí tak javiť. Ale javí sa! Teória odrazu znie aj s 20-ročným odstupom výborne. Oni totiž už vtedy hrali tak zvláštne, že alúzie na Franka Zappu neboli príliš prehnané. Basgitara Jula Fujaka je presná, swingujúca (či skôr funkujúca?) a neobyčajne invenčná. Podobne gitara Petra Varsavíka: hardcorová ostrosť sa nevylučuje s pavlíčkovskými sólami. Peter Štekláč je extatický spevák a virtuózny hráč na vojenskej poľnici, ktorý zappovskej hudobnej mozaike dáva výraz a tvár. Záznam z koncertu z roku 1989 slúži ako dôkaz „živého" hudobníckeho majstrovstva kapely. Bonusová verzia poklony Milesovi Davisovi Tu, s textom Petra Milčáka a Štekovou davisovskou poľnicou, končiaca sa neurotickým smiechom, album uzatvára. Nie spomienka na mladosť, ale živá hudba. To je TO.
4/5
.juraj Kušnierik

Chromatics: Kill For Love (Italians Do It Better) [AVa2850]
Preč sú časy, keď štvoricu z Portlandu nazývali italo-disco. Už tretí album Night Drive potvrdil ich povznesenosť nad štýlové „krabičky”, ale novinka Kill For Love je úspešným zavŕšením ich cielenej snahy o kvalitný eklektický pop. Kvartet, vedený multiinštrumentalistom Johnnym Jewelom, otvára štvrtú nahrávku pochmúrne gitarovou baladou Into the Black, pôvodne z pera Neila Younga. V ďalších šestnástich skladbách sa k ozvenovej, navrstvenej gitare evokujúcej Cocteau Twins pridávajú syntetizátory, navodzujúce Vangelisove soundtracky a postpunkovo mechanické bicie. Skladby možno nakombinovať mnohými spôsobmi, z čoho môže vzísť chytľavý popový klenot (Lady), sprievod k mysterióznemu filmu (Broken Mirrors), alebo aj smutná meditácia (Running From The Sun). Nálady Kill For Love sú síce surreálne amorfné, napriek tomu kapela prináša priehrštie melodického, presvedčivého a uchopiteľného synth-popu. Vhodné na túlanie sa mestom za brieždenia.
4/5
.tomáš Slaninka

Periphery: Periphery II – This Time It´s Personal (Century Media Records)[AVa2849]
Misha Mansoor je gitarový hrdina našich dní! Tvorca a hlavný predstaviteľ celého žánrového pnutia v rámci metalovej hudby valcuje konkurenciu novým albumom. A ako už názov napovedá, berie ten svoj djent sakramentsky osobne. Fenomenálny úspech debutového albumu, výrazný ohlas a uznanie po celom svete, turné s Dream Theater – nečudo, že po tom všetkom narástli Periphery krídla. Prelet nad súčasnou tvárou metalovej hudby v ich podaní je prekrásny, vzrušujúci zážitok. Zvuková progresivita, inštrumentálne majstrovstvo a aranžérska vynachádzavosť, dokonale spájajúca agresívne a melodické pasáže. Periphery sú spolu s Meshuggah a Gojira skvelou ukážkou toho, ako znie metal v roku 2012.
5/5
.rudi Rus

č.30 / 2012

Dr. John: Locked Down (Nonesuch) [AVa2747]
Americký spevák a skladateľ Dr. John je dnes žijúcou legendou, ktorého hudba bude navždy soundtrackom k jeho milovanému mestu New Orleans. V poslednom čase sa tomuto chlapíkovi, ktorý skrížil blues, rokenrol a soul s africkou worldmusic, príliš nehovorilo. Nebolo o čom. Dr. John si užíval zaslúžený dôchodok, nebyť lídra slávnych Black Keys Dana Auerbacha, ktorý sa rozhodol, že mu vyprodukuje nový album. Výsledok Locked Down je zázrak, podobný spolupráci Johnnyho Casha s producentom Rickom Rubinom, ktorý svojou kvalitou konkuruje debutovému a najlepšiemu albumu Dr. Johna Gris-Gris (1968). Starý pán hrá s Auerbachovou kapelou ako o život, ich hudba má ostré hrany, je voľná a zároveň precízna. Podľa woodoo terminológie Dr. John vstal vďaka Auerbachovi z mŕtvych a Locked Down je tak jedným z kandidátov na album roka.
5/5
.peter Bálik

č.27 / 2012

The Beach Boys: That's Why God Made the Radio (EMI) AVa2801
Očakávalo sa, že to bude comeback ako hrom, ale návrat The Beach Boys aj s ich hlavným skladateľom Brianom Wilsonom zostal trčať niekde na polceste. Na koncertoch im to stále svedčí, starí páni dokážu spievať svoje nebeské harmónie hodiny a nikoho neomrzia, no keď ide o skladanie nových piesní, tak im to až tak nejde. Akoby tá prvotná iskra ich raných skladieb, ktoré kritici označili ako „tínedžerské symfónie pre boha” vyprchala s koncom šesťdesiatych rokov. Na albume That's Why God Made the Radio je zopár dobrých nápadov, napríklad titulná skladba by sa mohla zaradiť medzi neskoré skvosty kapely, no celkovo The Beach Boys znejú len ako príjemná plážová kapela pri zapadajúcom slnku.
3/5
.peter Bálik

č.26 / 2012

Iggy Pop: Après (Vlastný náklad) AVa2816
Chystajte gilotínu – kričia pankáči na Parížskom námestí. Zapáľte na ňom ten biely kabát, nech zase kričí...Kdeže. Dnes si vystačíme s lajkami. Našťastie.
Napriek ikonickej veľkosti sa bude na Iggyho Popa vždy nazerať skôr z undergroundovej hĺbky. Iggy pláva voľne ako medúza. Každý pohyb má svoj zmysel. Preňho určite má. Pýtať sa, kto je Iggy Pop, napriek tomu, že má 65 rokov, je namieste. Najmä keď sa opäť vydal do krajiny, kde napísal predošlý album Préliminaires. Après je album coverov Édith Piaf, Gainsbourga, Yoko Ono, Sinatru a iných. Ani jedna z desiatich skladieb nenudí. Naopak, kto sa bude „obťažovať", zistí, že Après je, najmä hudobne, veľmi zaujímavý album. Krásne atmosféry pripomínajú husté sneženie. Iggyho mohutný, no citlivý vokál miestami možno utláča hudbu blížiacu sa k dokonalosti, no tak ako celý album, poukazuje na jednu z mnohých tvárí jeho osobnosti. Každý si musí spraviť úsudok sám. Iggy urobí hocičo a vždy sa mu to podarí. Nakoniec, všetko by bolo v poriadku, keby sa kdesi v hlave neskrúcal a zúrivo neštekal pes od Stooges.
5/5
.lukáš Dedík

Santana: Shape Shifter (Starfaith) [AVa2817]
Po comebackovom albume Supernatural, plnom hostí a výborných piesní, míňal americký gitarista Carlos Santana energiu na zopakovanie vzorca úspechu tohto albumu, ale s čoraz menším účinkom. Až sme zabudli, že sa pôvodne preslávil ako inštrumentalista, a nie ako vypĺňač gitarových momentiek pomedzi spev soulových dív. Najnovší album Shape Shifter je akýmsi návratom do minulosti a pripomína Santanove inštrumentálne veci z 70. a 80. Rokov niekde na hranici artrocku a džezrocku. Santana je geniálny gitarista, o tom niet pochýb, jeho plačlivú gitaru spozná laik, ale nemôžem si pomôcť, niektoré tracky znejú ako hudba na trávenie po dobrom letnom obede. Výnimkou je úvodná Shape Shifter, ktorá prezradí Santanove latinské korene alebo krásna, do džezu hodená inštrumentálka Mr. Szabó, venovaná maďarskému gitaristovi zo 60. rokov Gáborovi Szabóovi, o ktorom Santana hovorí, že bol jedným podstatných zdrojov inšpirácie pre jeho hru. Celkovo vzaté, Shape Shifter je zručne nahratý inštrumentálny album, ktorému chýbajú silnejšie a zapamätateľnejšie melódie
3/5
.peter Bálik

č.25 / 2012

Patti Smith: Banga (Sony Music) [AVa2807]
Jedenásty štúdiový album Patti Smith má opäť svoj charakter. Je jedinečný a počuť z neho zrelosť a nadhľad básnika. Niekomu bude možno chýbať song à la Free Money či Rock N Roll nigger. Banga pôsobí vážnejšie, ale veľmi príjemne, ako stará kniha či obraz. Patti Smith je majsterkou jazyka. Učaruje nám každou frázou. Zvuk hladí uši, slová zase dušu. Dlhoročné priateľstvo a vernosť jej spolupútnikov sa odrážajú v snivom klavíri Tonyho Shanahana, psychedelickej gitare Lenyho Kaya a tanečnom beate Jay Dee Daughertyho. Nájdeme tu pieseň venovanú Amy Winehouse, darček pre Johnnyho Deppa a spomienku na osobu, ktorá mala k Patti v jej živote azda najbližšie, fotografa Roberta Mapplethorpa. Album uzatvára coverom Neila Younga, s ktorým vyrazila na turné po USA. Máme tu všetko. Patti Smith je stelesnením umenia. Usmieva sa, predostiera nám nové vízie, udržuje nás v bdelom stave.Vo všetkom, čo vytvorí, zanechá príťažlivú vôňu umenia.
5/5
.lukáš Dedik

č.24 / 2012

Neil Young and Crazy Horse: Americana (Reprise) [AVa2810]
Od čias Greendale nebolo okolo Youngovho nového albumu toľko humbuku ako pri Americane, ktorý po dlhej pauze nahral so svojou sprievodnou skupinou Crazy Horse. Ide o kolekciu desiatich tradičných piesní, ktorú v Amerike alebo Británii pozná skoro každý, tak prečo to aj vydávať, pýtajú sa Neilovi kritici. Podľa speváka však ide o pôvodné verzie piesní, na ktoré sa rokmi zabudlo. Väčšina z nich spadá do kategórie murder ballads (Clementine, Tom Dula) čiže piesní s krvavovu tematikou. Iné zas pojednávajú o strate práce a kríze (Get A Job) alebo vyzdvihujú kráľovnú (God Save The Queen), čo na záver albumu pôsobí trochu perverzne. Youngov zámer je známy – svet sa nemení, zostáva rovnaký. S pomocou škrípajúcich gitár Crazy Horse sa mu to darí, ale ani on sa nevyhol stereotypu, ktorý hrozí vždy, keď sa nakopí príliš veľa tradičných skladieb pokope. Potom je občas nuda.
3/5
.peter Bálik

Števo Šanta & Ostrov: Prach (Hev-Het Tune) [AVa2826]
Šanta je zrelý muž, ktorý sa predral cez rôzne nástrahy – subjektívne aj objektívne, a ocitol sa v etape, keď mu nechýbajú skúsenosti, cit ani pokora. V pesničkách nerieši nič väčšie ani menšie, než sú jeho reflexie pominuteľnej príležitosti zvanej život. Záblesky z jednoduchých slov sú mrazivé aj motivujúce. Texty zostali osobné, sú však zrozumiteľnejšie. Ostrov hrá živo a svižne, bez tendencie zacykliť sa vo vrstvených aranžmánoch. Šanta je najsilnejší práve so skupinou, no skúsení hudobníci sú preňho dvojsečnou zbraňou. Pesničky sa niekedy nevyhnú folkrockovým schémam 80. rokov. Neznamená to, že by mal uhnúť zo svojich prirodzených, uchu lahodiacich polôh, no od osobnosti jeho formátu sa viac než overené postupy očakáva nadčasové hľadačstvo a spojenectvo s leitmotívom, unášaným tokom muziky. To, ako by to mohlo vyzerať, naznačujú „nadžezlé“ Oči.
4/5
.martin Chrobák

č.23 / 2012

Clark: Iradelphic (Warp) [AVa2798]
Keď sa DJ a producent elektronickej tanečnej hudby rozhodne objavovať tajomstvá akustických nástrojov, väčšinou to znamená stav najvyššej pohotovosti. V prípade Chrisa Clarka platí dané pravidlo polovične. Hudobník už v minulosti majstrovsky zvládal polámať beaty tak, aby nadobudli absolútne novú príchuť chytľavosti a dokonale poňal tak nástrahy industriálnej tvrdosti, ako aj syntetickej krehkosti. Jeho šiesta štúdiovka je introspektívnejšou a bohužiaľ aj nudnejšou výpravou do vôd elektroakustických fantázií. Treba uznať matematickú harmóniu Com Touch, zaváňajúcu Bachovými polyfóniami a uvoľnenú polobaladu Secret s nostalgickým vokálom Martiny Topley-Bird, no veľká časť Iradelphic je až priveľmi konvenčná a univerzálne neautentická. Melanchólia v tanečnej hudbe je osviežujúci koncept, no Clark doň nepretavil svoj invenčný rukopis a uspokojil sa s pohodlnou predvídateľnosťou.
2/5
.tomáš Slaninka

č.22 / 2012

Beach House: Bloom (Sub Pop) [AVa2787]
Zasnené ozvenové gitary, dýchajúce skrze vlastné vibrácie, opantávajú poslucháčov už celé dekády. Jedným z najžiarivejších reprezentantov svojej generácie je americká dvojica Beach House, ktorá nádherne demonštruje fakt, že dream pop nie je len o hmlistej uspávankovej atmosfére, ale v prvom rade o kvalitných pesničkách. Ich štvrtá štúdiovka Bloom je zároveň aj dôkazom možnosti umelecky sa posunúť opäť o krok vopred bez nutnosti meniť štýl a spôsob kompozície. Oproti vynikajúcemu predchodcovi Teen Dream je Bloom ešte o kúsok farebnejší a vyspelejší vďaka zjemneným a dotiahnutým melódiám a uveriteľným textom. Tie znejú, akoby ich speváčka Victoria Legrand písala a veršovala presne v momente, keď jej mysľou preletel daná myšlienka. Čaro lásky na prvé počutie je definitívne vyjadrené v najpôsobivejšej piesni Wishes: „raz v tvojom živote, stáva sa to raz.”
5/5
.tomáš Slaninka

George Harrison: Early Takes Volume 1 (Universal) [AVa2786G]
Scorseseho dokument o Georgeovi Harrisonovi, pomenovaný podľa jeho druhého sólového albumu Living In the Material World, sa stal na jeseň minulého roka veľkou udalosťou. V rámci DVD vtedy vyšlo nenápadné CD s predtým nevydanými Georgeovými nahrávkami z jeho archívu. Teraz tento album konečne vychádza osobitne. Kolekcia desiatich skladieb poteší tým, že ukazuje autora v čistej, skoro až nahej forme, no zároveň je tu aj oprávnený pocit, že ide o akési zbytočné vypratávanie šuplíkov s tým, že hocičo, čo tam nájdeme, je hodné na vydanie. Zaujímavá je iná verzia Harrisonovho legendárneho hitu My Sweet Lord, ktorá znie viac ako modlitba než výpravný popový kus z trojalbumu All Thing Muss Pass. Zvyšok tvoria len Georgeove náčrty budúcich piesní buď v podobe demo nahrávok, alebo polotovarov, čo je zaujímavé skôr pre archivárov ako pre obyčajných poslucháčov.
3/5
.peter Bálik

č.20 / 2012

Keane: Strangeland (Island Records) [AVa2794]
Britská melanchólia, ktorá nad zvuk gitár povýšila klavír, to sú Keane. Kapela vedená Tomom Chaplinom už na debutom albume z roku 2004 hitmi Somewhere Only We Know či Everybody’s Changing ukázala, ako dobre znie pop bez otravnej vtieravosti, zato však so zapamätateľnými melódiami, z ktorých sa stali trvalky. Strangeland je zvukovo jemnejší. Po posune k náznakom elektra z predošlej nahrávky sa teraz Keane podľa vlastných slov chceli vrátiť k svojmu ranému pesničkárstvu. Priestor opäť dostáva melodický pop zdôrazňujúci skutočnosť, že frontmanov spev je jednou z dlhoročných kvalít kapely. Tak v pomalších skladbách The Starting Line a krásnej Sea Fog, radioheadovsky znejúcej Black Rain, ako aj v typických podobách Silenced by the Night a Disconnected je to práve bezchybný vokál, ktorý dokáže pesničkám dodať potrebnú silu. Keanovský štandard – nie prelomový, ale ani umelý.
3/5
.matej Lauko

Susanne Sundfør: The Silicone Veil (EMI Music)[AVa2789]
Nórski milovníci nezávislej hudby vychvaľujú Susanne Sundfør do nebies už posledných päť rokov, no zvyšok sveta zatiaľ len pomaly spoznáva jej atraktívny kokteil elektronicko-symfonického popu. The Silicone Veil je oveľa pesničkovejší, prístupnejší a zvukovo otvorenejší ako doterajšie dva albumy talentovanej multiinštrumentalistky. Napriek tomu zachytáva Susanne v jej najambicióznejšej polohe, keď je sólistkou, dirigentkou aj sprievodom. Receptom je dať prím poddajnej a uchopiteľnej melódii spievanej v rozsahu dvoch až troch oktáv a podporiť ju sviežim zvukom sláčikového kvarteta na spôsob starých Massive Attack a hojnou dávkou elektroniky v duchu Aphex Twina. Výsledkom je explózia energie a temných emócií. Uznávaná Nórka berie svoje fantázie smrteľne vážne, čo sa prejavuje nedostatkom uvoľnenosti a nadhľadu. Aj bez nich je však The Silicone Veil prekvapujúco trblietavým klenotom.
4/5
.tomáš Slaninka

Enzo Avitabile: Black Tarantella (CNI Music) [AVa2792]
Starodávny taliansky tanec tarantella, používaný aj proti ochoreniu z uštipnutia tarantulou, dostal teraz na albume Black Tarantella originálnu podobu world music. Jeho autor Enzo Avitabile, 57-ročný Neapolčan, spevák, skladateľ, saxofonista, navrhol na štátnom konzervatóriu semináre world music. Black Tarantella obsahuje priam šialené hudobné fúzie. Trúbková pasáž s melódiou ruskej piesne Kaťuša a arabský spev Idira v piesni Nun é giusto, sprevádzanej bubnovaním na drevené bubny, roztancuje hádam aj mŕtvoly. Rovnako aj skladba Mai cchiú s rapovaním skutočne sugestívnym. To, že Enzo nie je béčko, dokazujú aj mená hosťujúcich umelcov – Bob Geldof, Franco Battiato, Daby Touré a ... aj David Crosby! Úžasné. Kliknite Enzo Avitabile & I Bottari Feat Cosang Mai Più concerto. Čo poviete na taký rap?
5/5
.miro Potoček

č.19 / 2012

Norah Jones: Little Broken Hearts (Blue Note/EMI) [AVa2754]
Norah Jones už dávnejšie dokázala, že nie je hviezda na jednu sezónu. Najmä v posledných rokoch sa jej darí. Najprv to bol veľmi slušný album The Fall, potom kompilácia duetov s inými hudobníkmi, ktorá musela prekvapiť aj tých, ktorí jej nefandili. To, že je hudba pre ňu hrou, ukázala na tohtoročnom albume skupiny The Little Willies, zloženom z country cover verzií. A aby to nebolo všetko, práve teraz jej vychádza nový album Little Broken Hearts, nahranný v spolupráci Brianom Burtonom alias Danger Mouseom. Jeho rukopis na nahrávke veľmi cítiť. Jeho tradičný mix – čiže trochu folku, funku, soulu, country a spagetti westernu robí z LBH najlepšie znejúcu nahrávku Jonesovej, ale niečo jej do jej predchádzajúceho vydareného albumu The Fall chýba. Chcelo by to viac Jonesovej, menej Burtona.
3/5
.peter Bálik

A Jigsaw :
Drunken Sailors & Happy Pirates (Discmedi)[AVa2763]
Súčasnosť je zaujímavá aj tým, že pribúda umelcov, ktorí dokážu dôveryhodne hrať hudbu, ktorá pôvodne nevznikla na ich národnej scéne. Napríklad indie pop bol kedysi anglickou doménou, a teraz ho hrajú výborne všelikde. Portugalské trio A Jigsaw suverénne mieša indie pop s anglosaským folkom a gotickým rockom. Pokojne by som ho prirovnal k najlepším kapelám tejto oblasti. Názov jeho štvrtého albumu Opití námorníci a šťastní piráti môže vyvolávať predstavu námorníckych piesní shanty v štýle nezabudnuteľných The Pogues. No v skutočnosti je to tak iba čiastočne. Trio má bližšie k Nickovi Cavovi alebo Tindersticks, konkrétne zádumčivým barytónom speváka João Ruia, sprevádzaným klavírom, bendžom, harmonikou, husľami, kontrabasom, gitarami, xylofónom. Najviac ma okúzlila skladba Rooftop Joe, kombináciou americany, alt-country a cowpunku. Prekvapujúci Portugalci.
4/5
.miro Potoček

T.R.A.M.: Lingua Franca (Sumerian Records) [AVA2764]
Jazzrock, chlapi! Zvolanie Milana Lasicu zo skladby Na výstave z legendárneho albumu Bolo nás jedenásť je presne to, čo vám príde na um pri počúvaní skvelej nahrávky Lingua Franca od ambiciózneho projektu a v podstate superskupiny T.R.A.M. Perkusie. Ale najmä saxofón, klarinet a nezvykle inšpiratívna hra flauty – to všetko je silný arzenál, ktorým na album prispel Adrian Terrazas Gonzales, známy svojím pôsobením u kultových Texasanov The Mars Volta. Gitaristi progresívno-metalových hviezd Animals As Leaders mu svojou precítenou, miestami priam až barovo decentnou hrou s prehľadom kryjú chrbát a dosku parádne nakopávajú bicie Erica Moora zo Suicidal Tendencies. Takže jazzrock, chlapi!
4/5
.rudi Rus

č.18 /2012

Rufus Wainwright: Out Of Game (Decca/Universal) [AVa2765]
Americký spevák a skladateľ Rufus Wainwright je nesporne jedným z najväčších talentov posledného desaťročia, aj keď nie vždy dokázal svoj talent dokonale zúročiť. Jeho najnovší album Out of Game sa označuje ako comebackový. Nielen tým, že sa spojil s producentom Markom Ronsonom, ktorý je dnes synonymom úspechu, ale že po výletoch do opery alebo zhudobňovaní Shakespearových veršov nahral klasický pesničkový album, ktorý pripomína jeho prvé songwriterské albumy vrátane toho najlepšieho Poses (2001). Rufus stále nádherne spieva, v jeho hlase je niečo sinatrovské, a keď sa nedá priveľmi strhnúť svojím talentom a nepreháňa s komplikovanými harmonickými a melodickými postupmi, dokáže skladať aj jednoduché melódie. Singel Out of Game je jedhoducho dokonalý pop song, bodaj by takých pesničiek bolo na tomto albume viac.
4/5
.peter Bálik

Van Halen: A Different Kind of Truth
(Interscope Rec.)[AVa2766]
Rodinný podnik Van Halenovcov sa v roku 2006 rozrástol o tretieho nositeľa tohto priezviska, syna gitaristu Eddieho – basáka Wolfganga a cestu späť si našiel aj spevák, legendárny David Lee Roth. Osud, či skôr podpísané zmluvy s rôznymi vydavateľmi kapely a Rotha, však nedovolili vydať album skôr, ako v tomto roku. A tak sa šampanské, ktoré si po Rothovom príchode dali fanúšikovia vychladiť, aby oslávili titul A Different Kind of Truth, stalo celkom dobrým ročníkom. Konečne mohlo vystreliť až pred vyše mesiacom – po viac než 26 rokoch od posledného spoločného albumu tejto zostavy. Rana síce nejak extra neohúrila, zátka nerozbila luster, ale to, čo nakoniec vytrysklo, nebolo zlé. Tí, ktorí majú radi archívne šampanské tejto značky, budú spokojní. Jeho chuť poznajú a vedia, že aj keď ich ničím novým neprekvapí, určite nesklame.
4/5
.ľuboš Houška

Trust: TRST (Arts & Crafts) [AVa2767]
Maya Postepski je mlčanlivá klávesistka synth-popového tria Austra a Robert Alfons je strohý manekýn, ktorý rád vyspievava zastretým hrdelným hlasom svoje temnoty. Pod názvom Trust spolu zhmotňujú svojské poňatie dekadentnej sexuality vynárajúcej sa len pod rúškom tmy v zapadnutom industriálnom klube. Na TRST dvojica vypúšťa do noci doppelgängerov, napĺňajúcich svoje najtajnejšie chúťky a súčasne vytvára autentický pohľad na strach z nepoznaných zákutí vlastnej mysle. Špinavosť Alfonsovho barytónu dokresľuje dokonalú chytľavosť Dressed for Space, drsný trip Bulbform, no rovnako účinne pôsobí v intímnejšej Heaven. Zvukovo Trust neprinášajú nič nezvyčajné, čo by už nevzniklo v osemdesiatych rokoch, no všadeprítomná a zároveň amorfná osobnosť Alfonsa je veľmi uveriteľným, priam masochisticky extatickým zážitkom. Postepski a Alfons majú čo povedať do gotického synth-popu a robia to fantasticky.
4/5
.tomáš Slaninka

č.17/2012

Gotye: Making Mirrors (Universal)[AVa2768]
Making Mirrors je tretí album Woutera De Backera, austrálskeho speváka, autora, hráča na klávesoch a zvukového inžiniera s prezývkou Gotye. Žánrové zaradenie tuctu skladieb je jednoznačné – pop, namiesto obvyklého tlaku na pílu však výsledný efekt pôsobí skôr liečivo. Pesničky sú decentne poskladanou kolážou nových aj vintage zvukov, nasamplovaných akustických nástrojov aj vinylových nahrávok starých pol storočia. Netvária sa avantgardne, jedna za druhou plynú, ako keby ich bez rušivých vstupov hrala rozhlasová stanica, ktorú netreba preladiť. Jedna druhej sa nepodobajú, občas nás zaujme nejaký detail, občas plynúci tok hudby prestávame vnímať vedomím, ale podvedomie zostáva naladené pozitívne. Ešte pozitívnejšie pesničky pôsobia v spojení s videoklipmi. Gotye je umelec aj zručný remeselník, ale bez jeho kúzla osobnosti by to nebolo ono.
4/5
.martin Chrobák

Meshuggah: Koloss (Nuclear Blast Records) [AVa2769]
Otcovia zakladatelia uderili do stola, zatriasla sa celá scéna. Stovky mladých progresívnych, matematicko-metalových a djentových kapiel majú ďalšiu nedostihnuteľnú métu. V absolútnej izolácii od okolitého hudobného sveta bolo na pochmúrnom severe stvorené kolosálne monštrum. Švédski profesori, zdanlivo kráčajúci po starých vychodených cestičkách, ukryli pod nánosy polámaných gitarových riffov a najkrkolomnejších rytmov svoj zrejme najchytľavejší a najpútavejší materiál. Vitajte vo svete, kde vládne absolútny GROOVE. Konečne po dlhom čase platí stará známa poučka o tom, že dobrý metal sa jednoducho nemôže páčiť vašim rodičom. Najlepší extrémne gitarový album tohto roka? Ťažko si predstaviť iného kandidáta.
5/5
.rudi Rus

The Little Willies: For The Good Times (EMI) [AVa2770]
Je hneď niekoľko dôvodov, pre ktoré si toto CD treba aspoň vypočuť. Tým prvým je, prirodzene, Norah Jones, ktorej ide karta prakticky nepretržite (s výnimkou debilnej snímky My Blueberry Nights). Druhým je zaujímavý koncept coververzií viac či menej slávnych country a bluegrassových skladieb. Aj 6 rokov po debute siahli Norah Jones a jej traja spoluhráči po velikánoch (Dolly Parton a jej Jolene, Loretta Lynn, Willie Nelson, Kris Kristofferson, Johnny Cash) i neprávnom zabudnutých (priekopník honky-tonk Lefty Frizzell). Tretím je charakter nahrávky: veľmi civilný, nehviezdny, pôsobiaci ešte uvoľnenejšie než Jeff Bridges na svojej ostatnej platni. Štvrtým a posledným dôvodom je fakt, že väčšina predmetných coverov má zmysel, znejú ináč a to napriek tomu, že sú vlastne akusticky a teritoriálne z rovnakého sveta. Žiadny dubstep. Klavír a hlas, basa, gitara, bicie. Asi najzaujímavejšie a najvzdialenejšie od originálu znie Foul Owl On The Prowl, hitovka z filmu Normana Jewisona z roku 1967 In The Heat Of The Night so Sidneym Poitierom.
4/5
.daniel Baláž

č.16/2012

Michael Kiwanuka: Home Again (Universal) [AVa2736]

Ešte ani nevydal debutový album a už sa o jeho talente v hudobných časopisoch šírila veľká „šeptanda". Aj preto, že tento britský pesničkár s akustickou gitarou a s africkými koreňmi hrá hudbu, ktorá fungovala na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, kde čierni pesničkári miešali im vlastný soul s bielou folkovou hudbou. Michael je veľmi prirodzený talent, ktorý má blízko k starým čiernym pesničkárom Billovi Withersovi alebo Richie Havensovi a slávnym americkým soulmanom, no keďže je z Británie, v jeho hudbe cítiť aj vplyv Cata Stevensa. Home Again je umne vyprodukovaná a precízne zaranžovaná kolekcia piesní, ktorej však chýba väčšia originalita. Keby vyšla pred tridsiatimi rokmi, nik by si nevšimol, že táto hudba prišla z budúcnosti. Keďže svet žije retrom, funguje to aj dnes.

3/5
.peter Bálik

č.15/2012

Paul Weller: Sonic Kiks (Universal) [AVa2735]
Britský pesničkár je dnes chodiacou inštitúciou ostrovnej hudby, podobne ako napríklad Paul MacCartney. No na rozdiel McCartneyho sa stále prekonáva pozoruhodnými albumami, ktoré sú dôkazom toho, že vnútorný oheň v jeho duši vôbec nevyhasol, ale naopak – rokmi pribúda na sile. No aj on má právo na slabší album. Po dvoch výnimočných 22 Dreams a Wake Up Nation sa tentoraz pustil do psychedelického experimentovania so zvukmi a farbami, čím Sonic Kiks dostal nádych akéhosi kríženca šesťdesiatych rokov a dnešnej digitálnej éry. Nový sound Wellerovi v dvojradovom saku svedčí, no popri tom exeperimentovaní akosi pozabudol na viac ucelených a magických piesní, akou je napríklad By The Waters.
3/5
.peter Bálik

č.14/2012

Damien Jurado:Maraqopa (Secretly Canadien) AVa2720
Americký pesničkár Damien Jurado je jedným z najutajenejších folkrockových pokladov. Dostať sa k nemu nie je ľahké, niekto vám prosto musí povedať, že taký hudobník existuje. No ten objav stojí za to. Damien nahral za pätnásť rokov až desať albumov, no drží sa v úzadí. Jedným z dôvodov, prečo nevystavuje na obdiv svoje nádherné pesničky, je aj, to, že je silno veriacim človekom. Najprv osloví svojím jemným zamatovým hlasom, potom prichádzajú na rad jeho pesničky, ktoré znejú najprv nenápadne. Zaľúbenosť prichádza na druhé, tretie počutie. Jurado má blízko k súčasným hviezdam folkrockového hnutia, ako sú Bon Iver alebo Fleet Foxes, no zostáva osobitý aj preto, lebo si zachováva od tejto scény odstup a zostáva sám sebou.
4/5
.peter Bálik

YPPAH: Eighty One (Ninja Tune) AVa2721
Jose Luis Corrales Jr., 31-ročný Houstončan, si tak ako My Bloody Valentine, Ride či Spoonfed Hybrid od roku 2006 keď debutoval u Ninja Tune, počas hrania introvertne obzerá topánky, má rád stredné tempá, snivé plochy, a do konceptu zapadá i slovná hračka v názve. Corrales začínal ako rocker, neskôr podľahol turntablizmu a jeho snom je písanie soundtrackov. To na dostatočnú šírku záberu stačí. Na rozdiel od väčšiny žánrových kolegov (azda s výnimkou Kevina Shieldsa) nie je multiinštrumentalistom len papierovo, navyše vie, že kúzlu jedinečnej atmosféry neuškodí, ak je zdôraznená rytmicky i harmonicky zaujímavo. Dokonca sa nebojí regulárnych piesní s relatívne hitovým potenciálom, pričom s niektorými mu vypomohla speváčka, huslistka a aktivistka Anomie Belle (vystupuje s Trickym, Sneaker Pimps či s kapelou oscarového Gustava Santaolallu Bajofondo). Yppah spravil z mŕtveho ramena shoegazingu životodarný, moderne znejúci rock, ktorému k prívlastku futuristický chýba naozaj málo.
4/5
.daniel Baláž

The Bright Eye: My Day of Joy (The Bright Eye Music) AVa2722
Nemýľte si ich s kapelou Bright Eyes. Táto kapela je zo Slovenska a je škoda, že je pre širšiu základňu fanúšikov alternatívnej hudby zatiaľ neznáma. Ak by ste čakali ďaľšiu nudnú neinvenčnú „britskú“ gitarovku zo Slovenska, budete príjemne prekvapení. Po vložení disku do prehrávača ma obklopil mäkký, príjemný zvuk s dominujúcou basou a neoromantickými klávesmi, pripomínajúcimi The Cure. Ich tvorba je ako svieži závan na našej gitarovej scéne a svojím štýlom sa vymyká jej štandardom. Mladistvý optimizmus a dravosť sa miešajú so skutočnou melanchóliou. Pieseň Me in Bittersweet je skutočný klenot. Vokál Michaela Willowa môže niekoho iritovať svojou zvláštnou farbou, ale k hudbe The Bright Eye si iný hlas predstaviť neviem a nechcem. Kapela album ponúka na voľné stiahnutie.
5/5
.renat Khallo

č.13/2012

Bruce Springsteen: Wrecking Ball (Sony Music) AVa2725
Na minulom albume Boss oslavoval koniec Bushovej administratívy a príchod prvého čierneho prezidenta do Bieleho domu. Jeho najnovšia nahrávka však hovorí, že ani Obama nie je tým skutočným liekom na šťastie a napriek tomu, že americká vlajka vlaje nad nami, aj tak sa musíme postarať o seba sami. Ak nerátame jeho Seeger Sessions, kde nahral klasické americké piesne Peta Seegera, ide o jeho „najľudovejší" album a to nie len preto, že stavil na keltskú kartu a časť piesní znie, akoby príliš často navštevoval miestny Irish Pub. Jednou z najlepších piesní albumu je Rocky Ground, ktoré má svojím gospelovo podmanivým vyznením blízko k hitu Street of Philadelphia. Zvyšok znie ako starý dobrý Springsteen, ale napriek výrazným Rocky Ground, We Are Alive alebo Shackled and Down by to chcelo viac novosti.
3/5
.pter Bálik


Julia Holter: Ekstasis
(Rvng Intl.) AVa2726
„Vidím ťa, no mojim očiam nie je dovolené plakať.” Tento citát z Euripidovej tragédie Hippolytus zaujal americkú umelkyňu Juliu Holter natoľko, že minulý rok na jeho základoch vystavala experimentálny debut Tragedy a tento rok nadväzuje v prístupnejšom a dokonca odvážnejšom štýle. Barokom inšpirované melódie, stredoveké rytmické štruktúry a zložité zvukové meditácie hrdo odrážajú jej akademické vzdelanie skladateľky z Kalifornského umeleckého inštitútu. Ekstasis je sebavedomo vyskladanou symbiózou prvkov starého sveta (harfa, čembalo, sláčiky) s novými prostriedkami sebavyjadrenia (vokodéry, terénne nahrávky) vo filozoficky orámcovanom a pritom otvorenom koncepte. Na viacerých miestach je album až priveľmi zasnene rozvláčnym abstraktným preludom, no Holter prináša mnoho zapamätateľných motívov, ktoré sa rozvíjajú pomaly s chytľavým vyvrcholením. Ako spieva v osemminútovom finále, táto hudba je „extáza! blaho!” Samozrejme, aj s patričnými výkričníkmi.
4/5
.tomáš Slaninka


Club Des Belugas: Forward (Chin Chin Records) AVa2727
Nu jazz, downtempo, lounge. V tejto žánrovej línii mám niekoľkoročného favorita – Club Des Belugas, medzinárodnú skupinu z Nemecka. Jej najnovší album Forward obsahuje skladby s vyrovnanou kvalitatívnou úrovňou. Prevláda v nich džezová nálada, swingová, vyšperkovaná prvkami rozličných štýlov, najmä tých, ktoré súvisia s džezom – soul, funk, bossa nova. Nad ich aranžmánmi by možno zamľaskali aj Quincy Jones, alebo Morricone. Poslucháča zavalí plejáda umelcov hudobnou rozmanitosťou – famóznym džezovým spevom černošky Brendy Boykin v piesni Straight To Memphis, bigbandovým mambom Peanut Vendor, tanečným electro-swingom All Aboard so spevom à la Fred Astaire. Nechýbajú orchestrálne pasáže ani psychedelický funk seventies. Koncerty až v Číne, 630 skladieb na rôznych kompilačných CD, no náležitá popularita tejto skupine fučí fuč. Prečo? Neviem. Možno tuším.
5/5
.miro Potoček

č.12/2012

Lee Ranaldo: Between The Times and Tides (Matador)[AVa2802]
Tento päťdesiatšesťročný „maník“ , gitarista legendárnych Sonic Youth , v týchto dňoch posiela von svoju už desiatu sólovú LP. Po Noelovi Gallagherovi je to ďalšie odtrhnutie sa od materskej kapely k vlastnému projektu, ktoré mi urobilo radosť. Konečne rocková nahrávka, ktorá sa nesnaží iba vyhovieť masovému vkusu a trendom. Napriek tomu sa Between The Times and Tides nevyhýba pesničkárskej forme a počuť tu vplyvy folku, country, rocku a popu. Všetko však vytvorené po svojom. Alternatívny rock, aký poznáme z deväťdesiatych rokov, keď sa z undergroundu vyšplhal do mainstreamových rebríčkov. Vrstvené a pestré plochy gitár stále evokujú štýl Sonic Youth, ale Ranaldov vokál neznie tak tvrdohlavo „punkovo“. Možno až zarážajúco pripomína Michaela Stipa, ktorý to len nedávno zabalil so skvelými R.E.M.
5/5
.renat Khallo

Perfume Genius: Put Your Back N 2 It
(Matador) AVa2713
Američan Mike Hadreas alias Perfume Genius vystupoval ako „predkapela“ Beirut a zaujal predovšetkým milovníkov citlivých, no pritom výrazných balád, aké poznáme napríklad od Antonyho Hegartyho. Obaja majú spoločný trúchlivý spev a príslušnosť ku queer komunite, ktorú Perfume Genius tematizuje vo viacerých skladbách. Song All Waters je o (ne)možnosti vyjadrenia lásky medzi osobami rovnakého pohlavia objatím či držaním sa za ruky na ulici, jedna z najsilnejších pesničiek (Hood) spôsobila rozruch pre klip, v ktorom speváka objíma pornoherec. Dvanásť pokojných melancholických skladieb melodikou pripomenie Eda Harcourta, Sufjana Stevensa a v jemných náznakoch aj intímne polohy Jeffa Buckleyho. K ich sile stačí klavír a spev, miestami španielka alebo sláčiky. Veľká škoda, že všetky trvajú len 2 či 3 minúty. Na to, aby sa ich pôvab mohol naplno rozvinúť, by potrebovali viac.
4/5
.matej Lauko

Caravan Palace: Panic
(Wagram Bang) AVa2712
Keď v rokoch 1990 – 1999 letela Amerikou smršť neo swingu, k nám sa nedostala. Hoci priniesla niekoľko báječných skupín, napríklad Squirrel Nut Zippers. Ani transkontinentálna vlna súčasného electro swingu zatiaľ Slovensko nezaplavila. Žeby niekoho odrádzal samotný pojem swing ako zastaraný? Druhý album francúzskej skupiny Caravan Palace je moderný, elektronický, nabitý tanečnou energiou jazz dance. Jednoducho povedané, predstavuje vynovený, vymladený swing s pozitívami swingovej klasiky – s dobrými piesňami, spevom speváčky Colotis Zoé aj živými akustickými nástrojmi, nostalgiou, sentimentálnosťou i futurizmom. Historické prirovnanie smeruje k debutu Matt Bianco (1984). Evergreen kalibru Half a Minute však chýba. Ale inak fajn. Aj s tým obalom CD. Hm, UFO, robot na vrchole „Eifelovky“. Plus fantastický videoklip k piesni Rock It For Me. Swing žije. Sci-fi?
4/5
.miro Potoček

Gorod: A Perfect Absolution (Listenable Records) AVa2711

Najlepšie krvavočervené víno je z Bordeaux! Francúzsky Gorod prináša na svojom novom albume brutálny death metal skutočne prvotriednej kvality. To, čo tu predvádzajú gitaristi Mathieu Pascal a Nicolas Alberny, dokáže vytrhnúť z letargie aj tých najskúsenejších znalcov a zhýčkaných fajnšmekrov technického kovu smrti. Je až neuveriteľné, s akými originálnymi aranžmánmi a prekrásne vystavanými melodickými sólami sa dá osviežiť toto zdanlivo vyčerpané zákutie extrémnej gitarovej hudby. Inštrumentálna ekvilibristika a muzikantská vyspelosť si tu podávajú ruky so zdravou agresivitou a pretrhnutou hrádzou nezastaviteľnej živelnosti a energie. V pondelok večer to všetko môžete zažiť v bratislavskom Randale – Gorod tu vystúpia spolu so žánrovými kolegami Obscura a Spawn Of Possession.
5/5
.rudi Rus

č.11/2012

Paul McCartney: Kisses On The Bottom (Universal)...AVa2697
Paul McCartney chcel nahrať album, zložený z coververzií z veľkého amerického songbooku už roky, ale podarilo sa mu to až teraz. Spievaním amerických štandardov si v nedávnej minulosti polepšil spevák Rod Stewart, ktorý nahral až päť dielov a predal milióny kusov. Paul ale nie je na  tento druh šoubiznisu odkázaný. S Kisses On The Bottom chce len povedať, že staré piesne z muzikálov, filmov a platní formovali jeho skladateľské umenie ešte predtým, než sa obajvil rokenrol a odtiaľ čerpal aj nápady na viacvrstevné piesne The Beatles. Album, ktorý obsahuje aj dva vkusné Paulove originály, je vkusne zaranžovaný, nahratý s veľkou úctou k originálom, ale to je tak maximum, čo sa dá s tými pesničkami urobiť.  Lepšie by ich zaspievali len speváci zo starých čias, ale tí už dávno nie sú medzi nami.
3/5
.peter Bálik

Värttinä: Utu (Rockadillo Records) ...AVa 2699
Každý nový album skupiny Värttinä porovnávam s LP Aitara (1994), ktorú pokladám z jej diskografie za najlepšiu. Utu neznie tak sviežo, mladistvo. Darmo, tieto Fínky už nie sú dievčence ani v členskej zostave z roku 1994. (Odkedy odišla Sari, Aitara sa už nezopakovala.) Stále však vytvárajú originálny variant folku, vysoko nadpriemerný. I keď Utu miestami vyznieva rozporuplne. Raz sa mihne alternatívnym poňatím, inokedy až takmer „mainstreamovým“. Príklad – sladkastý saxofón, typický pre komerčný pop-jazz v skladbe Kaihon kantaja, vcelku nepochybne nádhernej. Utu je štýlovo i výrazovo rozmanitý. Obsahuje piesne s potenciálom hitov, ako Tuuterin tyttäret, Helleleo, aj tajomnú Manattu s Wimmeho spevom, pripomínajúcim zariekanie šamana. Nechýbajú ani utešené baladické skladby – Iloni, Utuneito. Múza hudby by asi radila vypočuť.  
4/5
.miro Potoček

Burial: Kindred (Hyperdub) AVa 2696
Čím dlhšie čakáme na Burialovu tretiu štúdiovku, tým úchvatnejšie sú fragmenty jeho aktuálnej a nečakanej produkcie. Nadviazať na prelomový Untrue, ktorý pred piatimi rokmi katalyzoval revolúciu v dubstepe a širšej elektronike, bude asi nemožné; Will Bevan sa teda sústredí na menšie dávky ešte vyššej kvality. Kindred je epickou suitou pozostávajúcou z troch dejstiev: typicky upršaného úvodu s temnými kovovými perkusiami, technom a housom nasiaknutou medzihrou „Loner” a magnificentným finále „Ashtray Wasp” so syntetickými arpeggiami a opakujúcou sa slučkou oddaného spevu slov „patrím ti”. Burial si ešte nikdy netrúfol na takýto ohromný a intenzívny zvuk spolu s priamočiarym vyznaním intímnych pocitov. Kindred prekypuje energiou, kde pulzujúce melódie a fragmenty vokálov vládnu nad naliehavo hybnou elektronikou. Nie je to prvý raz, keď Burial udáva veľmi svojský smer, ktorým britská klubová scéna vykročí.
5/5
.tomáš Slaninka

 

 

č.10/2012

 

Mark Lanegan: Blues Funeral (4AD) AVa2680
Americký pesničkár Mark Lanegan nikdy nekráčal po svetlej strane ulice, pretože jeho život, poznačený bývalou drogovou závislosťou a neúspechom so skupinou Screaming Trees bol natoľko temný, že nespieval o veciach veselých. Jeho najnovší sólový album tiež nie je žiadnou radostnou prechádzkou, no sem-tam badať záblesky svetelných lúčov. Mark Lanegan to za roky pôsobenia na scéne dotiahol na jedného z najrešpektovanejších songwriterov. Blues Funeral je jeho najexperimentálnejší album, pretože v niektorých veciach si vypomáha elektronikou, no Laneganových fanúšikov poteší, že si zachováva temnú rockovú tvár. Či je lepší ako predchádzajúci Bubblegum (2004), to si teraz netrúfam tvrdiť, ale jeho typický hlboký hlas a absolútne nezameniteľný spev maže všetky pochybnosti, najmä keď sa v ozve v gospelových číslach ako St. Luis Elegy a Bleeding Muddy Water. Tam zostáva neprekonateľný.
4/5
.peter Bálik

Emeli Sandé: Our Version Of Events (Virgin Records) AVa 2681
Emeli Sandé je ďalšia šikovná anglická speváčka so soulovým chvením v hlase, ďalšia zručná autorka srdcervúcich popových balád, ktoré však uši poslucháča (našťastie!) nezalepia romantickým pátosom. Výborne spieva a aj pekne vyzerá. Je to síce pop, no možno ho počuť aj z Rádia FM. Čiže presne to, čo majú experti na inteligentný pop radi: nedávna Brit Award od kritikov preto vôbec neprekvapila. Emelin debut je dôkazom jej speváckeho aj pesničkárskeho talentu. Obsahuje pesničky, ktoré môžete počúvať pri umývaní riadu, pri šoférovaní, aj pri čítaní novín. Nevyrušujú, netlačia sa do uší, ale ak sa náhodou započúvate, nebudete sklamaní. Je to „ľudskejšie" než dokonalá Beyoncé, pokojnejšie než rozorvaná Amy, civilnejšie než nástojčivá Adele. A práve preto aj oveľa menej zaujímavé.
3/5
.juraj Kušnierik

 


č.9/2012

Air: Le Voyage dans la lune (Virgin) [AVa2791]
Francúzskej dvojici Jean-Benoîta Dunckela a Nicolasa Godina určite nechýba odvaha – veď stvoriť hudbu ku kultovému nemému a najmä prvému sci-fi filmu v dejinách vyžaduje nielen odhodlanie, ale aj genialitu. Air sa spoliehajú na rokmi overený koncept štýlovo podladených gitár, výrazných a podmanivých perkusií a širokého spektra elektro-analógových mašiniek. Podobne ako ručne vyfarbená verzia stodesaťročného filmu Le Voyage dans la lune aj hudobný sprievod srší eklektickými farbami a kontrastnými zmenami nálady. Francúzsku náturu Air len ťažko zaprú: štýl a decentná pozlátka sú nadradené hĺbke. Táto polhodina je veľmi príjemná, chvíľami podnetne nápaditá, no z pamäti prekvapivo rýchlo vyprchajú všetky milé motívy a kvázi progresívne myšlienky. Pastva pre konkrétny moment, ktorý sa veľmi rýchlo pominie.
3/5
.tomáš Slaninka

Lambchop: Mr. M
(City Slang) [AVa2803]
Pesničkársky kráľ Kurt Wagner, niekedy pripodobňovaný k Lou Reedovi, sa po zármutku zo smrti dlhoročného priateľa Vica Chesstnuta na dva roky od hudby presunul k maľovaniu, aby svoj bôľ nakoniec aj tak pretavil do skladieb. Tie treba hľadať na jedenástom kúsku v diskografii kapely z Tennessee, ktorá vznikla v polovici osemdesiatych rokov s troma členmi, no počas svojej éry často mení počet i zloženie hudobníkov a hrá americké alt-country s post-rockovými i džezovými prvkami. Nahrávka chce znieť ako psychedelická podoba Franka Sinatru – nenájdeme tu veselé frontmanove spevácke podoby (pripomeňme napríklad nádherné lo-fi reggae v songu Is A Woman z rovnomennej platne), ale najmä melanchóliu, ukrytú výnimočne v rýchlejších (Gone Tomorrow), najmä však v miernych tempách (Nice Without Mercy). Rukopis kapely zvýraznený pianom či organom – pokojná a hĺbavá platňa.
4/5
.matej Lauko


Chris Isaak: Beyond The Sun (Warner)
Aký je rozdiel medzi kompiláciou a Kompiláciou? Záleží od toho, či ide o výber zorganizovaný úradnícko-vypočítavým spôsobom, alebo či ide o zbierku skladieb, ktorá vyplynula z celoživotného vzťahu kompilátora k niečomu (niekomu) schopnému otvoriť v imaginácii dospelých rovnaké okná, ako otvárajú rozprávkové príbehy v srdciach detí. Spevák Chris Isaak zostane pre väčšinu poslucháčov spojený s pesničkou Wicked Game, ktorú jej snivý, orbisonovsko-surfový sound predurčil na použitie v Lynchovom filme Divokosť v srdci, 1990. Chrisov hlasový potenciál a schopnosť očariť sa prejavili aj v reinterpretácii piesní spevákov jeho detstva, ako boli Elvis Presley, Johnny Cash, Roy Orbison, Carl Perkins a Jerry Lee Lewis. Okrem súčasnej energie je v nahrávke prítomná esencia zvuku Sun Studia z prelomu 50. a 60. rokov a Chrisov osobný, emotívny vklad. 


3/5
.martin Chrobák

 

 

 

č.8/2012

 

Chimes Of Freedom: The Songs Of Bob Dylan (Universal)
Táto kompilácia zachraňuje ľudské životy, stojí na inzeráte humanitnej organizácie Amnesty International, ktorá sa k 50. výročiu svojej existencie rozhodla vydať štvorcédečkovú výberovku piesní Boba Dylana, ktorú naspievali iní umelci. Na svete je množstvo podobných kompilácií, no Chimes Of Freedom je cenná svojím rozsahom a tým, že výber hudobníkov sa tiahne celým spektrom popmusic. A tak vedľa Patti Smith, ktorá skvele zvládla Drifters Escape je napríklad popová hviezdička Miley Cyrus, ktorá sa šarmom pohrala s baladickou You Gonna Make Me Lonesone When You Go. Niektoré covery sú silnejšie, iné slabšie, ale táto výberovka má miesta, ktoré vyrážajú dych, napríklad You Are A Big Girl Now, no My Morning Jacket to nahrali lepšie ako samotný majster.
4/5*
.peter Bálik


Zebda: Second Tour (Barclay)
Rap? Veselý? Dokonca melodický, šarmantný, premiešaný štýlmi pop, ska, reggae, folk, rai, šansón? Áno, tak ho servíruje Zebda, skupina, ktorej šéfujú traja francúzski Arabi, Magyd Cherfi a bratské duo Mouss a Hakim Amokrane, existujúca 27 rokov. Teraz, po 9-ročnej pauze, sa opäť vrátila s novým albumom Second Tour. Radosť počúvať, tancovať, usmievať sa nad vtipnými textami s dávkou spoločenskej angažovanosti v duchu hesla „musíme zostať motivovaní!“ Má to však háčik. Väčšina rapperov hudbu Zebdy za rap nepovažuje. To je daň za vybočenie z klišé. Odmenou je však obrovská popularita vo Francúzsku. Album Second Tour je načasovaný na obdobie pred prezidentskými voľbami a prezidentskí kandidáti majú už tradične z politického vplyvu Zebdy v bruchu vetry. Vypočujte. Ak oľutujete, platím šampanské.
5/5
.miro Potoček*

č.7/2012

 

Xiu Xiu: Always (Polyvinyl Records)
Californské zoskupenie má na svedomí už jedenásty štúdiový album. Always nás opäť zavedie do postpunkových vôd a aj keď v kalifornskom San Jose je klíma teplá, predsa len sem zablúdil britský chlad manchesterských Joy Division či The Smiths. Využívajúc spojenie elektronických samplov a beatov so živými nástrojmi, vzniká zvláštne napätie a dusno. Vodidlom by tu mohli byť aj mená ako Atari Teenage Riot, Suicide či Tom Waits. Temné molové harmónie, industriálny hluk, poézia, prebleskujúce šialenstvo či zmysel pre sarkazmus a iróniu. Všetky tieto atribúty robia kapelu nesmierne „arty artiklom“, ktorý vás môže inšpirovať pri rôznych činnostiach, avšak piesne samotné by oslobodené od nánosu industriálneho noisu príliš neobstáli. A to aj napriek sympatickému vokálnemu prejavu Jamieho Stewarta, evokujúceho Jarvisa Cockera z The Pulp. Keby sa písanie skladieb u tejto kapely stretlo s úrovňou ich invencie v experimentoch so zvukom, bola by to trefa do čierneho.
3/5*  
.renat Khallo

Lindstrom: Six Cups Of Rebel (Smalltown Supersound)
Na ustavičné prudké a chladné dažde pobrežného Nórska je pravdepodobne jedným z najúčinnejších liekov žáner space disco. DJi a producenti v jednej osobe Todd Terje, Prins Thomas, DiskJokke a najmä premiant disco-triedy Hans-Peter Lindstrøm dávajú plnú voľnosť klenutým syntetickým fantáziám, v ktorých sa spoliehajú na chytľavé pulzujúce zelektrizované bicie. Lindstrøm však ide ešte ďalej na treťom albume Six Cups Of Rebel, ktorý otvára impozantným zvukom elektrického organu a uzatvára nekonečnou slučkou vibrujúcej zvukovej masy. Medzitým je päťdesiat minút diskotékového víru, ktorý od krautrockových rytmov a kvázibanálnych textov typu „všetko, po čom túžim, je pokojné miesto na život” stihne očariť (De Javu), poblázniť (Magik) a naplniť (Call Me Anytime). Prúd vedomia môže byť aj zábavný a Lindstrømovo poňatie je obzvlášť chytľavé.
4/5*
.tomšá Slaninka

 

Fairy tale: Loveland (Hev-het tune) AVa 2578
Slovenská odpoveď na švédske fenomény The Flower Kings, Kaipa či The Tangent. Vkusný art rock s koreňmi v sedemdesiatych rokoch v hudbe Yes, Genesis alebo Pink Floyd  s prekvapivo modernými aranžmánmi. Tretí album Fairy Tale je skutočnou lahôdkou aj pre náročnejšieho rockového gurmána. Uhrančivý hlas lesnej víly Barbory Kolárikovej vás sprevádza miestami až nečakane príťažlivými zákutiami melodických liniek a chytľavých nápadov až k výslednému pocitu z inštrumentálnej a producentskej vyspelosti. Ak by sa celá nahrávka niesla v duchu podareného kúska Domov... raj, bolo by hodnotenie ešte pozitívnejšie. Slovenské texty pristanú tejto kapele oveľa viac – veď už skladba Babokalyps z predchádzajúceho albumu bola toho jasným dôkazom.
4/5*
.rudi rus

 

Django Django: Django Django (Because Music) AVa2664
Konečne. Po dlhom čase má Británia debutový album kapely, ktorej sa mi žiada skandovať – vivat Django Django! Je to rockový nárez ako má byť. Tvrdosť? Áno, ale odtiaľ-potiaľ. Len v rámci prirodzeného temperamentu. A ten tam pulzuje vo vyváženom pomere, spolu s priam alchymistickou zlúčeninou rôznych štýlov, predovšetkým vokálov éry sixties, no miestam aj seventies, eighties, psychedéliou, elektronikou ako zo študovne histórie rocku, výdatne napustenou štýlmi art pop, new wave i šťavnatým zvukom surfových gitár. No a samozrejme aj chytľavými melódiami, evokujúcimi najlepšie časy britskej rockovej invázie. Sú tam aj znova módne činely, potenciálny trhák diskoték (skladba Default), razantný surfový nájazd (Wor) i niečo k trhavým pohybom v štýle Devo (Storm). Dosť pozitív na nádejný debut. Bude docenený?
5/5*
.miro Potoček

 

 

č.6/2012

Lana Del Rey: Born To Die (Universal)
Odhliadnuc od Lizzy Grant, tvorkyne fiktívnej Lany Del Rey, amerického sna vzostupu z ničoho a pomalému pádu, dostávame na debute Born To Die štylizovanú femme fatale vystrihnutú z napodobeniny Davida Lyncha. Chvíľami ospevuje peniaze, ktoré „sú jediný dôvod, pre ktorý žijeme,” neskôr však žije pre zlých mužov, ktorí žijú pre ňu. Sladkasté sláčiky v nekonzistentnom spolužití s hip-hopom nasiaknutými beatmi však výrazne prevládajú nad zasnenou originalitou Video Games a Blue Jeans. Niekoľko chytľavých melódií a nákazlivá pozlátka Hollywoodu šesťdesiatych rokov nevyvážia textovú povrchnosť, všadeprítomný sex, drogy a citovú vyprahnutosť Del Rey. Azda najväčším problémom BTD je fakt, že nie je ani taký zlý, ako kritici očakávali, no rozhodne nenapĺňa očakávania priaznivcov jej starosvetsky vyfabrikovaného poňatia popu. Miesto kontroverznosti na spôsob Kanye Westa tak dostávame nudnú šedivosť.
2/5
.tomáš Slaninka

 

June Tabor & Oysterband: Ragged Kingdom (Topic Records)
Vari pred 20 rokmi koncertovali na bratislavskom amfiteátri Oysterband, jedna z najlepších anglických folk-rockových skupín. (Pre hŕstku divákov). Nedávno bol jej najnovší album Ragged Kingdom ohodnotený britským časopisom fRoots ako „Album Of The Year 2011“. Kritici teda neocenili ťažké umenie, ale ľahko spevné pesničky. Napríklad folkovú verziu alternatívneho evergreenu Love Will Tear Us Apart (Joy Division). Text tejto piesne si vložila do úst speváčka June Tabor, a to znamená, že zimomriavky na našich telách sú takmer zaručené. Oysterband urobili dobre, že si túto folkovú veteránku prizvali znova na nahrávanie.  Jej hlas ladí so spevom Johna Jonesa, ich speváka a hráča na melodeon. Napokon, tak ako všetko na tomto albume. Ladnosť mnohí pokladajú za znak konvenčnosti, no táto ladnosť konvenčne nevyznieva. 
4/5
.miro Potoček

 

Errors: Have some faith in magic (Rock action)
Štvorica indie mašinkárov z Glasgowa sa krátko po nahraní prvých trackov v spálni jedného z členov dostala do povedomia prestížneho labelu Rock Action, vedeného ľuďmi z kapely Mogwai. Odvtedy uplynulo osem rokov, počas ktorých Errors vydali dve platne a stihli si zahrať so zvučnými menami ako Underworld, ¡Forward, Russia! či 65daysofstatic. Na novej nahrávke ďalej rozvíjajú postrockové harmónie (Blank Media), hrajú temnejšie tanečné (Pleasure Palaces) i zádumčivejšie electro (Canon), navodzujú monumentálnu atmosféru spájajúcu elektronickú dynamiku so zborovým spevom (Earthscore), alebo sa len tak detsky tešia z rozmanitých spojení gitár, klávesov, bicích a škatuliek (The Knock). Rozmanitá platňa so súčasným zvukom, kde jednotlivé skladby odhalia celú krásu až pri viacnásobnom vypočutí. Errors, u nás takmer neznámi, si ho však zaslúžia.
5/5
.matej Lauko

 


č.5/2012

 

Tribes: Baby (Island) AVa2669
Tribes z londýnskeho Camdenu sú na scéne relatívnymi nováčikmi, s prvým singlom We Were Children sa ozvali minulú jar. Ďalších desať gitarových popsongov s citom pre melódiu a pekné texty z každodennosti nájdeme na debutovej platni inšpirovanej samovraždou frontmanovho blízkeho kamaráta z detstva, mimochodom speváka Où Est Le Swimming Pool. Okrem odkazov na inšpiračné zdroje – We Were Children jednoznačne pripomenie Where Is My Mind od Pixies, vo When My Day Comes počujeme niečo zo starých The Libertines, v Alone Or With Friends zasa náznak Blur – znejú Tribes celkovo dobre v sviežich hitovkách (Sappho, Bad Apple) i pomalších tempách (skvelá hymna Nightdriving). Pesničkám pridáva na sile surový zvuk, ktorý producent Mike Crossey (Arctic Monkeys, Foals) uprednostnil pred umelým štúdiovým cizelovaním. Ak máte stále radi mladú hudobnú Britániu, Tribes by vás mohli zaujať.
4/5
.matej Lauko

Leprous: Bilateral (Insideout music)
Nórski Leprous sú mladíci krátko po dvadsiatke. Na svojom druhom dlhohrajúcom počine potvrdzujú, že sprevádzať na koncertných šnúrach blackmetalového vizionára a krajana Ihsahna nie je pre nich konečná kariérna méta. Špecifickým poňatím tvrdorockovej avantgardy sa títo milovníci Milesa Davisa a Meshuggah predstavujú ako výrazná, svojbytná formácia. Striedajú šesť a osemstrunové gitary, prepletajú žánre a štýly v rámci harmonického, uceleného diela, plynulo prechádzajú z art rocku do najtvrdšieho math metalu a djentu a nad tým všetkým sa týči skvostný vokál Einara Solberga. Bilateral je najlepším metalovým albumom minulého roka a pádnym dôvodom, prečo si Nórsko uplynulých mesiacov radšej spájať s hudobníckou kreativitou než zlom a deštrukciou.
5/5
.rudi Rus

 

Ólafur Arnalds: Another Happy Day (Erased Tapes/Wegart)
Niekde na pomedzí umeleckého konceptu minimalizmu a priamočiaro naivnej jednoduchosti tvorí islandský hudobník Ólafur Arnalds. Napriek tomu, že nemá klasické hudobné vzdelanie, jeho kompozície pre klavír, sláčikový kvartet a elektroniku podľa aktuálnej potreby dokázali priviesť poslucháčov tanečnej elektroniky či bežného rocku na trochu vážnejšie chodníčky tradičnej inštrumentálnej hudby. Another Happy Day je soundtrack k rovnomennej filmovej hollywoodskej dráme, čo sa premieta aj vo fragmentálnej podstate albumu. Útržky zaujímavých myšlienok, opakovanie ústredného motívu, striedanie ticha s melodrámou spôsobujú, že Arnalds stvoril výborný sprievod k filmu, no na sústredené počúvanie je Another Happy Day priveľmi repetitívny. Citlivú prácu s detailom a príjemne úprimnú melanchóliu nemožno albumu uprieť, no kiež by Arnalds mohol priniesť viac epiky a menej jednorozmerného smútku.
3/5
.tomáš Slaninka

 

Blaudzun: Heavy Flowers (V2 Records) AVa2670
Toho, kto má rád hudbu skupín Beirut alebo Arcade Fire možno osloví aj holandský spevák, skladateľ Johannes Sigmond alias Blaudzun. Spolu so svojou kapelou hrá nielen podobný štýl ako spomenuté skupiny, ale má aj približne rovnakú výšku umeleckej úrovne. Zapôsobil na mňa predovšetkým spevom. Jeho hlas rozpoznám v zlomku sekundy. Pripomína D. E. Edwardsa (Woven Hand). Už jeho predchádzajúci album Seadrift Soundmachine  obsahoval niekoľko priam magneticky príťažlivých piesní. Bol však viac folkový a clivý, na rozdiel od novinky Heavy Flowers, na ktorej sa objavili aj rockovo dynamickejšie skladby. Napríklad Who Took The Wheel. Pri nej ťažko obsedím bez pohybu. Strhujúca je aj valivá Sunday Punch s odkazmi na new wave. Blaudzun ponúka špičkovú kvalitu vo fúzii indie popu, folku a rocku.
5/5
.miro Potoček

 

č.4/2012

 

The Maccabees: Given to the wild (Fiction)
Indie gitarovkári vraj hneď po dokončení predchádzajúceho albumu Wall Of Arms, zahaleného na rozdiel od debutu do pochmúrnejších nálad, začali pracovať na novej platni, uvedomujúc si, že môže byť ešte lepšia. Namiesto ostrejších riffov z čias úplne prvého songu X-Ray alebo uleteného slaďáka Toothpaste Kisses z televíznej reklamy sa kapela udomácnila v rozsiahlych, postupne sa rozvíjajúcich (Unknow), no v každom prípade melancholickejších polohách (Heave) a prvý singel Pelican sa javí ako výnimka potvrdzujúca pravidlo. Lepšie miesta nahrávky tvoria skladby s precízne vyskladanými aranžmánmi (Glimmer, Feel To Follow), pri ktorých sa z pamäti vynárajú presvedčivejší kolegovia Foals či Wild Beasts. Vďaka tomu The Maccabees nepodliezli vlastnú latku, no nič výnimočné od nich nečakajte. Ani sympatický žánrový presah, ako v minulosti s raperom Roots Manuvom, sa tentoraz nekoná.
3/5
.matej Lauko


Emika: Emika (Ninja Tune)
S českými umeleckými koreňmi, bristolskou basovou výchovou a berlínskou industriálnou dušou je Ema Jolly ukážkovým príkladom európskeho elektronického undergroundu. Základnou ingredienciou jej úspechu je kontrast hutných, chladných basov oproti neuchopiteľným, hmlistým a najmä fragmentálnym melódiám, ktoré sa prelievajú jedna do druhej, vytvárajúc akúsi omamnú mantru. Emikin talent na chytľavý motív je ešte zvýraznený zastretým zvukom klavíra a hypnotickým vokálom blízkym Beth Gibbons a Nico. Jej eponymný debut, ktorý znie prekvapivo vyspelo, tak kĺbi temnotu portisheadovského trip-hopu s introvertným dubstepom Shackletona a mrazivým minimalistickým technom Marcela Dettmanna. V istých momentoch je tej zvukovej masy akosi priveľa a najlepšie je nechať sa unášať do vibrujúcich podzemí klubov, kde je tanec len vidinou, svetlá oparom a pohyb ilúziou.
4/5
.tomáš Slaninka

Cat´s Eyes: Cat´s Eyes (Downtown)
Keď Farisa Badwana omrzelo robiť neurotické pohyby a vyludzovať krik pomedzi postpunkové deklamácie na koncertoch svojej kapely The Horrors, upokojil sa najprv v rámci ich tvorby a neskôr založil vlastný projekt s názvom Cat´s Eyes. Druhú polovicu projektu tvorí talianskokanadská sopranistka a multiinštrumentalistka Rachel Zeffira. Spolu nahrali psychedelický, experimentálny album, ktorý je zmesou postpunku, klasiky, rocku, žuvačkového popu, rythm and blues, chrámovej hudby, či dokonca latina. Takto to znie ako jeden postmoderný guláš, avšak všetko zahrnuté v tomto debute nesie akúsi umeleckú pečať, ktorá dodáva dielu kompaktnosť. Veľmi zaujímavá a originálna hudba, ktorá na chvíľu vylúdi úsmev na tvári, aby ste sa vzápätí ocitli uprostred depresívnej sedmohradskej arkádie, kde padajú hlavy.
5/5
.renat Khallo

 

 

č.3/2012

The Caretaker: An Empty Bliss Beyond This World (History Always Favours the Winners)
V uplynulom roku sa nedostatočnej pozornosti dostalo ôsmemu eposu britského umelca Jamesa Kirbyho, známeho ako The Caretaker. Na počiatku kariéry bola inšpirácia legendárnou scénou strašidelnej tanečnej sály z Kubrickovho The Shining, neskôr hudobno-vedecký projekt skúmajúci ľudské vedomie. Myšlienka pre An Empty Bliss sa začala čítaním štúdie o pacientoch trpiacich Alzheimerovým ochorením, ktorým sa vraj spomienky jednoduchšie vynárajú v kontexte hudby. Výsledkom je letmé zachytenie ich fragmentálnej a čoraz krehšej mysle. Kirby využil dnes už melancholický zvuk tanečnej hudby 20. rokov a spojil výrazné, jemné, chytľavé či clivé motívy do zdanlivo nekonečne sa opakujúcich slučiek, ktoré sa zaryjú do pamäte. An Empty Bliss však nie je lacnou nostalgiou alebo bezhlavým vykrádaním – skôr je to empatický ponor do neznámeho. Od mrazivého smútku až k dojímavému rozhrešeniu, táto hudba je blahom prekonávajúcim sivý smútok konca.
5/5
.tomáš Slaninka


Little Axe: If You Want Loyalty Buy A Dog
(On-U Sound)
Mnohí pokladajú dub ( hudobný štýl vychádzajúci z reggae) za jednotvárny. Dub skupiny Little Axe je už 20 rokov výnimkou. Zvukové efekty ( typické pre tento štýl ) sú v jej skladbách súčasťou atmosféry i melódií. Zvuk má pod palcom oceňovaný anglický producent Adrian Sherwood ( remixy Depeche Mode, Coldcut ). Skupinu vedie americký černošský spevák, gitarista Skip McDonald. Miluje blues, čo sa prejavuje v hudbe Little Axe kombináciou dubu s blues, ale aj s gospelom, reggae, rockom, ambientom. Pripomína dubstep.  Little Axe by bolo možné ponímať ako jeho predchodcov. Tento ich najnovší album znie akoby bol vytvorený s ľahkosťou. Má mäkký, basový sound s rozjímavými bluesovými gitarami, kvílivou harmonikou a starodávnym bluesovým spevom. Báječný relax na parkete i pohovke.
4/5
.miro Potoček

č.1-2/2012

 

Korben Dallas: Pekné cesty (Hevhetia) AVa2586
Po rozpade svojej skupiny Appendix založil Lukáš Fila a Juraj Benetin kapelu Korben Dallas. Okrem nich dvoch v nej hrá ešte Ozo Guttler na bicích. Prvého marca 2011 odohrali koncert v Klube Za zrkadlom, prizvali si naň majstra gitaristu Ľuboslava Petrušku z kapely Chiki Liki Tu-A, a tak vznikol živý a (zároveň) debutový album Pekné cesty. Počúvajúc ho, uvedomíte si nasledovné: 1. Juraj, Lukáš, Ozo a Ľubo hrajú sofistikovanú hudbu tak ľahko, ako keby hrali trojtaktový rokenrol. 2. Juraj je úžasný spevák s mohutným hlasom a silným výrazom. 3. Lukáš s Jurajom píšu piesne, ktoré buď pustíte dovnútra, alebo si musíte zapchať uši – také sú intenzívne. Hudba kapely Korben Dallas sa valí ponad Lukášove presné (a predsa vzrušujúce) basové figúry, nervózne sa chveje, vybuchuje a drví, zvádza a vťahuje. Veľmi pekné cesty.
5/5
.juraj Kušnierik

 

The Black Keys: El Camino (Nonesuch) AVa2616
Americká dvojica The Black Keys si po tom, ako minulý rok dobyla domov s albumom Brothers, spomenula na svoje začiatky a svoj nový album El Camino, podľa typu dodávky, s ktorou sa v začiatkoch trmácali na koncerty po malých kluboch, naplnenou až po okraj hudobnými nástrojmi a špinavou zvnútra od zvyškov nezdravých jedál. Dnes je situácia úplne iná. The Black Keys začínali ako garážová kapela, ktorá si vystačila len s bicími, gitarou a sólo spevom, no dnešná podoba The Black Keys je aj vďaka vplyvu šikovného producenta Dangera Mousa oveľa viac sofistikovaná a vyhladenejšia a vyvstáva otázka, či sa už nevzdialila od svojich bluesových a soulových koreňov, pretože dnes znejú viac ako kapela, ktorá robí hudbu skôr pre džukebox.
3/5
.peter Bálik