Preskočiť na obsah. | Na navigáciu

Osobné nástroje

Navigation

cesta: Titulná stránka / PROFILY / >Gustav MAHLER
This is UNI Plone Theme

>Gustav MAHLER

7.7.1860 (Kaliště) - 18.5.1911 (Viedeň)

Popri R. Straussovi ďalší výrazný reprezentant tristanovskej generácie. Bol to skladateľ a dirigent, ktorého jedni odsúvali celkom na perifériu hudobného života, druhí zase nekriticky preceňovali.
Sebavedomý R.Strauss a nekompromisný Mahler sa navzájom rešpektovali a dokonca si i pomáhali predvádzaním alebo uvádzaním svojich diel. A to i napriek tomu, že Mahlerovi bola v podstate cudzia Straussova orientácia na programovú hudbu a hudobnú drámu.
Strauss i Mahler boli umelcami rovnakej epochy, no prvý je skôr jej šťastným dieťaťom, kým druhý akoby so svojho života i tvorby nabral všetku bolesť, nepokoj a beznádej čias z prelomu storočí.
Mahlerov wagnerizmus sa datuje od čias jeho štúdií na viedenskej univerzite, keď istý čas študoval u A.Brucknera hudobnú teóriu.

Gustav Mahler pochádzal z chudobnej židovskej rodiny rakúskeho skladníka. Krátko po narodení Gustava sa rodina presťahovala do Jihlavy. Gymnázium začal študovať v roku 1871 v Prahe, ale pre zlý prospech musel školu opustiť a vrátiť sa do Jihlavy. V rokoch 1875-1880 študoval na viedenskom konzervatóriu, kde sa spriatelil s Antonom Brucknerom, ktorého symfónie mali vplyv na jeho budúcu orientáciu (počas štúdií sa niekoľkokrát, ale neúspešne, pokúsil o komponovanie opier). V roku 1880 sa stal dirigentom v Halle a od tej doby vystriedal rad koncertných a divadelných pôsobísk (Lublaň, Olomouc, Praha, Lipsko, Budapešť...). V roku 1902 sa oženil s Almou Schindlerovou, ktorá sama mala skladateľské sklony (bola žiačkou Alexandra Zemlinského).
Významným postom v dirigentskej kariére Mahlera bol Hamburg a neskôr Viedeň, kde sa stal riaditeľom Dvornej opery (1897-1907). Pre trvalé nezhody a chorobu srdca sa tohoto miesta vzdal (a to i napriek tomu, že zmluvu mal na doživotie) a dirigoval v newyorskej Metropolitnej opere a v Newyorskej filharmónii. Pre postupujúcu chorobu srdca sa musel vrátiť do Viedne, kde zomrel 18. mája 1911.

Charakteristika hudobnej reči
Mahlerova tvorba, špecifickosť jeho hudobnej reči, má niektoré vlastnosti, ktoré do istej miery problematizujú slohovú jednotu a originálnosť jeho kompozičného umenia. Predovšetkým je to rôznorodá hudobná invencia jeho skladieb (nájdeme v nich čosi z Bacha, Beethovena, Wagnera, Brucknera, Dvořáka, vplyvy českej a rakúskej ľudovej hudby), čo vyplývalo z jeho dirigentskej činnosti v Halle, Ľubľane, Olomouci, Prahe, Lipsku, Budapešti, Hamburgu, Viedni, USA (v rokoch 1907-1911 tam pôsobil a dirigoval v Metropolitan opere).
Životnosť Mahlerových symfónií je obmedzená aj ich netypickým trvaním, ktoré nadobúda zavše obrovské časové rozmery: 2., 3. a 8. sú celovečerné, 5. a 7. majú päť častí.
Mahler vo svojej symfonickej tvorbe nadviazal na symfóniu viedenskej školy, na líniu Beethoven - Schubert - Bruckner. Nedosiahol však nikdy ucelenosť, vyrovnanosť ani logickosť hudobnej formy klasikov. Nevšedný dar bezprostrednej hudobnosti, subjektívna hĺbka zážitku a schopnosť "poetizovať" hudbu znamenali pre neho viac než kompozičná disciplína. Vo väčšine symfónií pripomenul svoj zámer textom alebo metaforickými názvami jednotlivých častí. Mahlerove symfónie jednoducho nemôžeme počúvať ako absolútnu hudbu, ale súčasne ich nemôžeme považovať ani za hudbu programovú. Majú bližšie k typu vokálnej symfónie, akú vytvoril Beethoven v Deviatej symfónii. Mahler rád pôsobil iskrivými efektmi, efektmi množstva, masy. Symfónie písal pre obrovské súbory - rekordná v tomto smere je jeho 8. symfónia.
Mahlerova harmónia, využívajúca chromatizmy a alterácie, zostáva v podstate diatonická a v neskoršom období sa skladateľ uchyľuje aj k polyfonickej technike. Adagio z nedokončenej 10. symfónie jednoznačne smeruje k neskoršej Schönbergovej atonalite.

Tvorba
Mahlerove symfónie vznikali popri jeho dirigentskej činnosti, v atmosfére hudobných metropol, kde pôsobil. Z tohoto dôvodu sa v jeho symfóniach objavujú najrozmanitejšie štýly a smery. Väčšina Mahlerových symfónií myšlienkovo i hudobne súvisí viacmenej s jeho najvýznamnejšími piesňovými cyklami:

  • 1. symfónia D dur - s Piesňami putujúceho tovariša
  • 2. symfónia c mol a 3. symfónia d mol - so zbierkou piesní Chlapcov zázračný roh
  • 4. G dur, 5. cis mol a 6. a mol - s cyklom Piesne o mŕtvych deťoch
  • 7. e mol, 8. Es dur (Symfónia tisícov) a 9. D dur - s cyklom Pieseň o zemi
  • 10. Fis dur (zachované iba torzo - úplné je iba Adagio - pôvodne mala byť 5-časťová s názvom Danteovská alebo tiež Inferno-Sinfonie. Dnes sa na koncertoch hráva slávne Adagio ako 1. časť symfónie)

1., 5., 6., 7. a 9. symfónia sú inštrumentálne, ostatné sú vokálne symfónie. Mahler je fakticky tvorcom orchestrálnej piesne ako skladobného typu a žánru (v tom nadviazal na R.Wagnera).
K Mahlerovi sa hlásil Arnold Schönberg a jeho škola a takisto českí mahlerovci - J.B.Foerster, O.Ostrčil, J.Jeremiáš. Pozoruhodný je i vzťah ruskej a sovietskej moderny k Mahlerovmu umeleckému dedičstvu.

1. symfónia - D dur je inšpirovaná básňou Joana PaulaTitan” (predstavujúcou geniálnu bytosť, ktorá zatracuje sama seba). Delí sa na dva úseky, zahrnujúce po dve časti symfonického, štvorčasťového cyklu. Prvá symfónia je najkratšia z Mahlerových deviatich symfónií (50-minútová), ale predstavila skladateľa ako autora výraznej umeleckej tváre. Dielo vyrastá vo veľkej miere z tradičného materiálu - iba na jednom mieste skladateľ prekračuje zloženie veľkého novoromantického orchestra, keď na záver symfónie požaduje sedem lesných rohov „aby hymnický, všetko prekrývajúci chorál dosiahol maximálnu bohatosť zvuku”. Hudba I. symfónie je i napriek zložitostiam výnimočne zrozumiteľná a bezprostredná (zložitosti spočívajú predovšetkým vo filozofických a metafyzických problémoch a myšlienkach, ktoré chcel Mahler svojou hudbou vyjadriť).
Dokladom tejto bezprostrednosti je napr. 3. časť symfónie - smútočný pochod . Podnetom k jeho vytvoreniu bola kresba z rozprávkovej knižky „Poľovníkov pohreb”. Lesné zvieratká nesú truhlu s poľovníkom, pred nimi kráčajú muzikanti (Mahler zdôrazňuje, že českí). V kontrabasoch sa nesie stará ľudová pieseň.

Najhrávanejšou Mahlerovou symfóniou je II. symfónia c mol. Najväčších rozmerov dosahuje orchester v VIII. symfónii Es dur, nazvanej vzhľadom na počet interpretov „Symfóniou tisícov”. Skladateľ tu požaduje - 50 sláčikových a 40 dychových nástrojov, organ, harmónium, 7 sólových hlasov, 2 miešané zbory a 1 chlapčenský zbor.
Mahlerové symfónie č. 3 , č. 4 a č. 8 sú komponované nielen pre orchester, ale tiež pre zbory (miešané a detské) a sólové hlasy, podobne ako Beethovenova 9. symfónia .
- Symfónia č. 7

 

  • II. Nočná hudba. Allegro moderato
  • V. Rondo - Finale

 

 

Pieseň o zemi - alebo „Symfónia pre alt (alebo barytón), tenor a orchester” (1908). Ide v podstate o cyklus 6 piesní, z ktorých posledná (trvá rovnako dlho ako všetky predchádzajúce a je s nimi spojená samostatným orchestrálnym spojovacím úsekom) je akousi sólovou kantátou. Texty k svojmu dielu čerpal Mahler zo zbierky „Čínska flauta”, obsahujúce lyriku čínskych básnikov z 8. a 9. storočia. Mahlera očarila krása veršov, z ktorých dýchala láska k ľuďom, životu a svetu a zároveň na nich spočíval tieň rozlúčky a smrti.
Piesne sú zoradené na princípe kontrastu. Tie, ktoré spieva tenor (1., 3. a 5.) sú hodované, groteskno-ironické, altové piesne sú lyrické, preniknuté smútkom a clivotou. Hudba sa, v porovnaní s Mahlerovými predchádzajúcimi symfóniami, vyznačuje umiernenosťou v používaní technických prostriedkov. Orientálny prvok výrazne vystupuje iba v tritónovom motíve, vinúcom sa ako hlavný motív celým dielom.

Štefan Bartha

Literatúra :

  • J. Bukovinská : Malá hudobná encyklopédia, 4. diel, Hudobniny AMADEO, 1999
  • Kurt Blaukopf : Gustav Mahler - Současník budoucnosti, Nakladatelství H&H, 1998
  • S. Haraschin, T. Chylinska, B. Schäffer : Sprievodca koncertami, Opus Bratislava, 1980
  • Jiří Vysloužil : Hudobníci 20. storočia, Opus Bratislava 1981
  • Jaromír Paclt : Slovník světových skladatelů, Editio Supraphon, 1972
  • Winfried Zilling : Variace na novou hudbu, Editio Supraphon, 1971
  • Mirko Očadlík a kol. : Svět orchestrů, Panton 1965

Mahler