Preskočiť na obsah. | Na navigáciu

Osobné nástroje

Navigation

cesta: Titulná stránka / PROFILY / >Arnold SCHÖNBERG
This is UNI Plone Theme

>Arnold SCHÖNBERG

13.9.1874 (Viedeň) 13.7.1951 (Los Angeles)

V hre na husliach a violončele, ako i v hudobnej teórii bol samoukom. Na klavíri nikdy nevedel hrať. Za jeho jediného učiteľa sa považuje o dva roky starší Alexander Zemlinsky, rakúsky dirigent, neskôr operný dirigent v Prahe. Zemlinsky, ktorý názorovo patril medzi tzv. brahmínov (hovorilo sa tak stúpencom J.Brahmsa), orientoval Schönberga v ranom skladateľskom období na Brahmsovu tvorbu. Tento vplyv na Schönberga mal trvalejší ráz.

1. Wagnerovske obdobie
V spoločnosti mladých viedenských intelektuálov sa Schönberg oboznámil s tvorbou R. Wagnera. Následne sa Schönberg trojicou svojich diel - sláčikovým sextetom Zjasnená noc, op. 4, Piesňami z Gurre pre sóla, recitátora, zbor a orchester a symfonickou básňou Pelléas a Mélisanda - preslávil ako jeden z hlavných predstaviteľov tzv. tristanovskej generácie.
V tomto 1. tvorivom období, v ktorom sa ešte nevzdal tonality, vzniklo ešte 1. sláčikové kvarteto d mol, 1. komorná symfónia E dur pre 15 sólových nástrojov...

2. Atonalita
Zásadný zlom v Schönbergovom umeleckom vývoji priniesli až ďalšie dve diela, v ktorých už dospel k atonalite - 2. sláčikové kvarteto fis mol a piesňový cyklus Kniha visutých záhrad. Pre Schönbergove inštrumentálne a vokálne atonálne skladby - teda pre 2. tvorivé obdobie - je príznačná veľká koncentrácia výrazu a smerovanie ku stručnej forme. Niektoré zo skladieb sú doslova miniatúry. Princíp priraďovania miniatúrnych plôch je využitý i v oboch javiskových dielach napísaných atonálne a "atematicky" - v monodráme pre soprán a orchester Očakávanie (Erwartung) a dráme s hudbou pre barytón, miešaný zbor a orchester Šťastná ruka (Glückliche Hand) - ani jedna z týchto skladieb netrvá viac než polhodiny. Od týchto dvoch dramaticky expresívnych diel sa ľahkým až ironickým tónom odlišuje komorne koncipovaný cyklus melodrám Pierrot lunaire (Námesačný Pierrot) - ktorým vrcholí Schönbergovo obdobie voľnej atonality.

Po roku 1913 sa Schönberg skladateľsky odmlčal a k vlastnej hudobnej tvorbe sa vrátil až bezprostredne po ukončení 1. svetovej vojny.

3. Dodekafónia
Nasledujúce 3. tvorivé obdobie môžeme rozdeliť na dve fázy:

  1. V prvej fáze, v roku 1923 úspešne vyriešil problém novej skladobnej metódy - nazval ju "kompozičnou metódou s dvanástimi, len na seba navzájom sa vzťahujúcimi tónmi" (princíp dodekafónie). Stmeľujúcim činiteľom melódie, harmónie a formy sa stali tri skupiny 4 tónov, ktoré spolu dávali "rad - sériu" 12-ich tónov chromatickej stupnice (odtiaľ tiež názov dvanásťtónová technika alebo seriálna technika). Prvou skladbou, ktorej všetky časti boli vytvorené pomocou základných pravidiel dodekafónie, bolo Dychové kvinteto (1923-24).
    Ďalšie dodekafonické diela: Štyri kusy pre miešaný zbor, Variácie pre orchester, jednodejstvová opera Z dneška na zajtra, opera Mojžiš a Áron (nedokončená).
    Krátko po uchopení moci nacistami v Nemecku, odišiel Schönberg najprv do Francúzska, ale tam sa mu nepodarilo zakotviť. Na jeseň 1934 sa natrvalo usadil v Los Angeles, kde v rokoch 1936-44 pôsobil ako profesor hudby na štátnej univerzite.

  2. Pre druhú fázu dodekafonického obdobia - tzv. amerického obdobia (1934-1951) je príznačné, že komponoval skladby, v ktorých sa jednak vrátil k tonálnej skladobnej sústave (sám nazýva tieto diela ako "skladby v starom štýle"), jednak skladby zamerané na progresívne, humanistické témy a idey, čím jeho tvorba nadobudla výrazný mravný a spoločenský zmysel. Do skupiny skladieb z "amerického obdobia" patria: Suita G dur pre sláčikový orchester (1934), kantáta Kol Nidre pre recitátora, miešaný zbor a orchester (1938), 2. komorná symfónia, Variácie pre organ (1941), kantáta Óda na Napoleona pre recitátora, klavír a sláčikové kvarteto (1942), tragicky ladené miešané zbory a capella Trikrát tisíc rokov (1949). Snáď najznámejším dielom je kantáta Ten, čo prežil Varšavu pre recitátora, mužský zbor a orchester (1947) na vlastný text, napísaný podľa rozprávania človeka, ktorý prežil vojnové udalosti vo varšavskom gete.

Schönbergov autoportrét

Schönberg je popri I. Stravinskom jedinečnou osobnosťou hudby 1. polovice 20. storočia. Predpokladal, že jeho nová hudobná gramatika zabezpečí nemeckej hudbe, ku ktorej duchovnému dedičstvu sa hlásil, vedúce postavenie na storočie. Toto jeho proroctvo sa splnilo len čiastočne.

 

PELLÉAS A MÉLISANDA
Dielo vzniklo v r. 1903 v Berlíne na podnet Richarda Straussa, ktorý bol osobným priateľom A. Schönberga a ktorý ho upozornil na vhodnosť zhudobnenia rovnomenného poetického románu belgického básnika Maurica Maeterlincka (1862-1949), predstaviteľa symbolickej literatúri. Schönbergovi sa motív románu zapáčil a tak ho zhudobnil, nevediac že na rovnakom námete paralelne pracujú aj Claude Debussy a Gabriel Fauré. Neskôr rovnaký námet hudobne spracovali aj P. Dukas, A. Honegger, V. d'Indy, a mnohí ďalší, takže je to asi najčastejšie zhudobňované literárne dielo vôbec. Takto máme možnosť porovnávať jednotlivé hudobné spracovania rovnakého literárného diela od rôznych skladateľov - a práve dielo mladého začínajúceho skladateľa A. Schönberga sa dočkalo najväčšieho uznania a do dnes je aj najčastejšie hrané na koncertných pódiach. Toto dielo zaradilo mladého Schönberga medzi tzv. Tristanovskú generáciu - skladateľov nadväzujúcich na dielo R. Wagnera. Raná tvorba A. Schönberga skutočne nesie zreteľné stopy R. Wagnera a práve dielo Pelleas a Melisanda je jeho vrcholným raným dielom. Ďalší hudobný vývoj A. Schönberga nekompromisne a do dôsledkov doviedol hudbu tam, kam smerovala hudba R. Wagnera a kam sa málo kto odvážil ju nasledovať.

 

MOJŽIŠ A ÁRON
Opera Mojžiš a Áron je asi najdôležitejším a najvýznamnejším dielom A. Schönberga, aj keď zostala nedokončená. Sú v nej obsiahnuté všetky znaky Schönbergovej tvorby a hoci umelec vytvoril celý rad ďalších závažných skladieb, opera Mojžiš a Áron je jeho tvorčím odkazom aj závetom.
V roku 1926 sa Schönberg zaoberal myšlienkou na kantátu "Mojžiš pri horiacom kríku", v roku 1928 sa rozhodol pre kantátu Mojžiš a Áron, avšak pri práci nad textom nakoniec padla voľba v prospech opery o troch dejstvách. Konečné libreto však vznikalo postupne v závislosti od postupu kompozičných prác - pre prvé dve dejstvá v rokoch 1930-1932, text záverečného dejstva v rokoch 1934-35. Z kompozícií pre 3. dejstvo však vypracoval iba dve malé skice a v práci ďalej nepokračoval, hoci množstvo menších úprav dokončených dvoch dejstiev uskutočňoval do konca života.
Celá opera je postavená na jedinom rade tónov,

ktorý má nasledovnú štruktúru tónových intervalov a radových foriem (inverzia, rak, račia inverzia):

pozn.: koeficienty: 1 = malá sekunda, 2 = sekunda, 3 = malá tercia, 6 = zväčšená kvarta
Rad má neúplnú zrkadlovú symetriu, čo má za následok priblíženie foriem radu a jeho raka a prevažujú v ňom intervaly malej a veľkej sekundy.

V opere sú dve hlavné postavy:

 

  • 1. Mojžiš - hovorená rola s hlbokým hlasom (sprechgesang) s odopretou kantabilitou - má predstavovať osobu s nedostatkom umenia hovoriť a presviedčať

  • 2. Áron - lyrický tenor s vyraznou kantabilitou - má predstavovať osobu s darom reči a so schopnosťou presviedčať.

    DEJ OPERY
    Dej opery začína v čase, keď izraelské kmene trpeli v egyptskom otroctve. Podľa Starého zákona mal faraón strach z množstva Hebrejcov a preto prikázal zabiť všetkých novorodených chlapcov. Avšak žena z rodu Lévi uložila svojho novonarodeného chlapca do košíka a pustila ho po prúde rieky Níl. Košík uviazol na brehu, kde ho našla farónová dcéra, zľutovala sa nad ním, vytiahla ho z vody, ujala sa ho a dala mu meno Mojžiš, čo znamená "Z vody vytiahnutý". Keď Mojžiš vyrástol vzplanula v ňom nenávisť k otrokárom a pri jednej zápletke zabil Egypťana, ktorý trýznil jedného Hebrejca. V strachu pred prezradením potom ušiel do púšte.

    1. DEJSTVO
      • 1. scéna - Povolanie Mojžiša:
        V púšti sa Mojžišovi zjaví horiací krík, z ktorého ho hlas boha povoláva k úlohe oslobodiť izraelský ľud. Mojžiš ho prosí, aby ho zbavil tejto úlohy - je vraj už starý a slabý, nikto mu neuverí, nakoľko jeho jazyk je neohybný, neovláda umenie hovoriť a presvedčovať. Boh ho však ubezpečuje, že jeho brat Áron je povolaný byť jeho jazykom, tak ako Mojžiš je povolaný byť nástrojom božím.

      • 2. scéna - Mojžiš sa v púšti stretáva s Áronom:
        Áron je nadšený predstavou jediného boha, ktorého je možné milovať tisíc-krát viac ako množstvo starých bohov. Nechápe však ideu boha neviditeľného a nepredstaviteľného - veď ako ho majú ľudia milovať, keď si ho nemôžu ani len predstaviť? Mojžiš presviedča Árona k očiste myšlienok, ale ten sa nedokáže vyjadrovať ináč, než vo forme citov a obrazov.

      • 3. scéna - Očakávania ľudu:
        Ľudia si vzrušene hovoria, že videli Árona ponáhľajúceho sa do púšte na stretnutie s Mojžišom. Tým Mojžišom, ktorý pred časom zabil egyptského drába. Rozpúta vari Mojžiš vzburu proti otrokárom s pomocou nejakého nového boha? Ak áno, musí to byť boh milostivý, mladý, silný, krásny a žiariaci, tak ako žiari Áron pri slovách o novom bohu! Kňaz namieta, že aj starí bohovia im poskytovali ochranu a že jeden boh je menej ako mnohí bohovia. Ľud je však zvedavý a netrpezlivo očakávajú návrat Mojžiša s Áronom.

      • 4. scéna - Zvestovanie božieho posolstva ľudu:
        Mojžiš pred ľudom vzýva boha jediného, večného, všemohúceho, všadeprítomného, neviditeľného a nepredstaviteľného, boha, ktorý nežiada obety, nechce časť - žiada všetko. Áron zvestuje, že nový boh chce venovať svoju milosť jedine Izraelitom. Ľudia však nechápu: koho majú vzývať, kde je, ako vyzerá, majú ho milovať a či sa ho báť? Dáme mu mnoho obetí, ale ukáž nám ho! Áron poslušný Mojžišovi prikazuje, aby zatvorili oči, uzatvorili svoj sluch - iba tak ho objavia v sebe samých. Avšak s výnimkou niekoľkých mladých, ľudia nerozumejú, vysmievajú sa takémuto bohovi a odmietajú ho.Mojžiš je zúfalý: bože všemohúci, moja sila je na konci, moja myšlienka je bezmocná v Áronových ústach. Áron sa však nevzdáva, bojuje ďalej a verí, že ľud je možné presvedčiť činmi. Vezme Mojžišovu palicu a premení ju na hada - vec v rukách Mojžiša je tuhá ako Zákon, v jeho rukách sa stáva ohybnou ako Múdrosť. Ľud je uchvátený, ale stále ešte váha. Áron však pokračuje ďalej: Mojžišove srdce je teraz slabé a zbabelé tak ako vaše, pretože vás nedokáže presvedčiť - prikladá Mojžišovu ruku k jeho srdcu - Mojžišova ruka obelie leprou a ľud zdesene cúva. Ak však bude vo vašej hrudi, bude biť silné a statočné srdce ako v mojej - prikladá Mojžišovu ruku k svojej hrudi a lepra okamžite mizne - stanete sa silnými a nepremožiteľnými. Ľud je definitívne presvedčený a s radosťou nasleduje Mojžiša a Árona do zasľúbenej zeme.

      MEDZIHRA
      Izraelský ľud je na ceste púšťou. Mojžiš odišiel na stretnutie s bohom, ktorý mu má dať zákony, ktorými sa Izraeliti majú riadiť. Ľud je znepokojený jeho dlhou neprítomnosťou. Už dlho sme ho nevideli, už sa nikdy nevráti! Kde je jeho boh? : Znepokojenie ľudu je hudobne spracované ako trojhlasná fúga.

       

    2. DEJSTVO
      • 1. scéna - Áron a 70 starších pred horou zjavenia:
        Mojžiš je už 40 dní preč. Kňazi rozosievajú pochybovačnosť, staršinovia žalujú na zlú dobu, horšiu ako v egyptskom otroctve. Áron sa ich márne pokúša uspokojiť.

      • 2. scéna - Ľud žiada navrátenie sa k starým bohom:
        Staršinovia žiadajú Árona, aby zabránil vzniku chaosu. Áron pripúšťa, že boh Mojžiša možno opustil, možno ho dokonca aj zabil. Bude lepšie navrátiť ľudu ich staré zrozumiteľné symboly a božstvá. Žiada, aby dostal zlato, z ktorého zhotoví kultový predmet, ktorému bude možné prinášať obety starým spôsobom. Ľud nadšene súhlasí.

      • 3. scéna - Zlaté teľa a oltár:
        Áron zhotoví zlaté teľa, postaví ho na oltár a vyzýva ľud k jeho uctievaniu. Ľud ochotne prináša obety, zapaľuje ohne, okolo zabitých zvierat začínajú divoké tance, hladní ľudia hltajú kusy surového mäsa. Chorá žena prosí o uzdravenie, niekoľko starcov sa dobrovoľne obetuje. Iba jeden mládenec požaduje zničenie teľaťa, rozvášnený dav ho však zabíja. Orgie pokračujú ešte zbesilejšie, ľudia sa začínajú škriepiť a vzájomne napádať. Štyri nahé dievčatá zbesilo tancujú okolo teľata a končia ako dobrovoľné obete. Ich smrť je signálom k masovým samovraždám a nerestnému šialenstvu . Náhle sa objavuje Mojžiš.

      • 4. scéna - Mojžišov návrat:
        Náhle sa objavuje Mojžiš, ničí zlaté ťeľa a začne tvrdo vyčítať Áronovi. Ten však vinu odmieta a poukazuje na to, že Mojžiš bol príliš dlho preč, ľud už nemohol dlhšie čakať, a preto mu dal len to, čo bolo nutné a potrebné. Nikto predsa nemôže veriť v niečo čo necíti. Keby národ žil iba pre samú ideu, bol by to národ poľutovaniahodných mučeníkov. Nikto nemôže pochopiť viac než časť pravdy a tú on ľudu zjavil svojim spôsobom a pod tlakom nutnosti. Mojžiš márne hľadá slová, ktoré by Árona presvedčili o omyle a v zúfalstve rozbíja kamenné dosky s božími prikázaniami, ktoré ľudu priniesol . Áron neberie ohľad na toto zúfalé gesto a burcuje ľud na pochod do zasľúbenej zeme. Ľud ho v extáze nasleduje a zanecháva osamoteného Mojžiša. Osamelý Mojžiš spomína na hlas vychádzajúci z horiacého kríka a uvedomuje si, že aj on konal pod vplyvom obraznosti: "Nevysloviteľná, mnohoznačná idea. Pripúšťaš takýto výklad? Je Áronovi, mojím ústam, povolené vytvárať takéto obrazy? Veď i ja som vytváral takýto obraz, falošný, ako len obraz môže byť! Som porazený! Ó, slovo, ty slovo, ktoré mi chýbaš!"

         

    3. DEJSTVO (nedokončené, iba v dvoch stručných skicách)
      Pred Mojžiša je privedený spútaný Áron, ktorý sa stále bráni poukazovaním na svoju úlohu presvedčovať ľudí nie pojmami, ale obrazmi, viditeľnými znameniami a zázrakmi. Mojžiš mu však odpovedá: "Získal si ľud nie pre boha, ale pre seba. Presvedčil si ľud tým, že si sa s ním stotožnil. Boh však nie je takto viazaný." K starším a k ľudu sa obracia so slovami: "Vždy, kedykoľvek sa zmiešate s inými národmi a využijete svoje schopnosti vyvoleného národa na falošné a ničotné ciele, budete uvrhnutí späť do púšte. Len tam ste nepremožiteľní, len tam možete dosiahnúť svoj cieľ - spojenie s bohom!" Nakoniec Mojžiš prikazuje zbaviť Árona pút a ten, takto oslobený, padá mŕtvy na zem.

    Celú operu neustále sprevádza napätie v trojuholníku Mojžiš - Áron - ľud. Mojžiš a Áron sú úplne protichodné postavy - hoci je Áronovi zverená podradná úloha akéhosi tlmočníka medzi Mojžišom a ľudom, ten svoju úlohu okamžite presiahne a celou svojou prirodzenosťou sa stáva Mojžišovým protihráčom. Mojžiš chápe zverenú úlohu ako všeľudské, večné poslanie, Áron koná ako pragmatický politik. Tragédia ich nedorozumenia spočíva v protikladoch ích slabín: Mojžiš je prílišným dogmatikom, Áron prílišným konformistom. Možno práve preto A. Schönberg zámerne nedokončil operu - z perspektívy dvoch dejstiev je tragickou postavou Mojžiš, z pohľadu troch dejstiev by sa tragickou postavou stal Áron.

    • MOJŽIŠ
      Mojžiš sa vyjadruje sprechgesangom (hlbokým, veľmi hlbokým hlasom), je mu upieraná schopnosť kantability, a tým symbolicky schopnosť názorného vyartikulovania bohom zvereného poslania. Jeho prejav je tvrdý, akoby nehybný, ale hnaný túžbou vysvetliť nevysvetliťeľné. Je vždy obklopený hudbou hlbokého timbru a dominantnou sadzbou sú dodekafonické reťazce akordického radenia. Jeho hudba sa neustále dovoláva úvodnej "božskej témy" - vstupných dvoch zrkadlovo symetrickych dvojíc akordov, ktoré sú utvorené dômyselnou kombinatorikou trichordov, kde krajné tóny vzývajú meno B-A-C-H.

 


a - e - b , h - gis - c

a - des - b , h - f – c

 

    • ÁRON Áron je lyrický tenor, pre jeho vyjadrovanie sú typické premeny hudobného skupenstva živých farieb a pohyb po melodických krivkách. Pre Árona je prízračný úvod k 2. scéne 1. dejstva, graciózna hudba vedená vzrušeným hlasom flauty, a Áronov veľký, extaticky vrcholiaci vstupný spev. Jeho hudba je mäkká, teplá, povzbudivá, hnaná túžbou porozumieť.

    Takýto spôsob hudobnej charakteristiky postáv je veľmi blízky Wagnerovmu leitmotívu - príznačný motív.

     

     

     

    Štefan Bartha
    bartha@amadeo.sk

  • Literatúra :
  • F. Herzfeld : Musica nova, Mladá fronta Praha, 1966
  • H. H. Stuckenschmidt : Arnold Schönberg, Editio Supraphon Praha, 1971
  • Sleevenote k LP Arnold Schönberg : Mojžiš a Áron, Supraphon 1416-2611-12 QG, 1979
  • Sleevenote k CD A. Schönber, G. Fauré : Pelléas et Mélisande, Supraphon 11 0973-2, 1989
  • J. Bukovinská : Malá hudobná encyklopédia, 4. diel, Hudobniny AMADEO, 1999
  • S. Haraschin, T. Chylinska, B. Schäffer : Sprievodca koncertami, Opus Bratislava, 1980
  • Jiří Vysloužil : Hudobníci 20. storočia, Opus Bratislava 1981
  • Jaromír Paclt : Slovník světových skladatelů, Editio Supraphon, 1972
  • Winfried Zilling : Variace na novou hudbu, Editio Supraphon, 1971