Preskočiť na obsah. | Na navigáciu

Osobné nástroje

Navigation

cesta: Titulná stránka / PROFILY / >Claude DEBUSSY
This is UNI Plone Theme

>Claude DEBUSSY

22.8.1862 (St.Germainen-Laye) - 25.3.1918 (Paríž)

Claude Debussy bol typickým Francúzom, hrdým na svoje národné vlastnosti. Študoval na parížskom konzervatóriuklavírnu hru a kompozíciu. Po obdržaní Rímskej ceny za kantátu Márnotratný syn odchádza do Talianska na trojročný študijný pobyt. Na odporúčanie svojho profesora sa dostáva do Ruska, kde pôsobí ako domáci klavirista u pani Mekkovej, známej Čajkovského mecenášky. Dva roky tu strávené mali na jeho skladateľský vývoj nemalý vplyv. Spoznal hudbu skladateľov Mocnej hŕstky, z ktorých najviac obdivoval Borodina, Musorgského a Rimského-Korsakova.
Keď sa v roku 1889 vrátil do Paríža, zastihol ho tu už nový umelecký smer - impresionizmus, obmedzujúci sa zatiaľ iba na výtvarné umenie a literatúru, ku ktorej mal veľmi blízko. V tom istom roku sa konala v Paríži medzinárodná hudobná výstava, na ktorej ho upútala ľudová hudbaJávy a Bali, ktorej potom venoval veľkú pozornosť. Zhodou okolností tiež v tom istom roku diriguje Rimskij-Korsakov v Paríži diela ruských skladateľov. Debussy bol zvlášť nadšený Musorgského symfonickým obrazom Noc na Lysej hore, jeho zvláštnou útržkovitou melodikou, podmanivým koloritom orientu a oslnivou inštrumentáciou. To spôsobilo Debussyho odklon od hudby R.Wagnera, ktorú až do tých čias obdivoval. Spojením spomenutých vplyvov si Debussy vytváral vlastnú hudobnú reč, v ktorej hlavný dôraz položil na farebnú zložku, t.j. na harmóniu a inštrumentáciu.

Prvé tvorivé obdobie
V prvom tvorivom období (približne do roku 1890) prevládajú v jeho diele vokálne skladby - kantáty : Márnotratný syn, Diana v lese, Vyvolená, ďalej piesne na slová S.Mallarmého - Zjavenie, na slová P.Verlaina - Zabudnuté pesničky, cyklus Päť básní Charlesa Baudelaira ...

Druhé tvorivé obdobie
V ďalšom tvorivom období (v rokoch 1892-1902) vzniklo niekoľko skladieb, v ktorých je myšlienkovo i hudobne obsiahnuté všetko, čo tvorí podstatu hudobného impresionizmu i Debussyho osobitého umeleckého štýlu : 2 zošity piesňových cyklov Galantné slávnosti, Bilitine piesne, Sláčikové kvarteto g mol, Prelúdium k popoludňajšiemu odpočinku fauna (Faunovo popoludnie ) - podľa slávnej básne Mallarmého a jeho vrcholné dielo, päťdejstvová opera Pelleas a Melisanda na motívy rovnomennej básne belgického básnika Maurica Maeterlincka.
V niektorých z uvedených skladieb doznieval Wagnerov vplyv, súčasne na Debussyho blahodarne pôsobil už umelecký príklad skladateľov Mocnej hŕstky, východného folklóru, orientálnej hudby a divadla. Debussyovskú harmóniu (využívanie septakordov a nónových akordov), zmenšených a zväčšených kvintakordov, disonancií vznikajúcich pridávaním sekúnd, sext a nón, rozširovanie terciových akordov o akordy kvartové a celotónové, uvoľňovanie funkčnej harmónie) môžeme v istom zmysle považovať za logický dôsledok rozvíjania Wagnerovej chromatickej harmónie.
Avšak pri porovnávaní Wagnerovho a Debussovského ponímania vzťahu slova a hudby badáme niekoľko markantných odlišností. Debussy nastúpil vo svojej opere cestu, ktorú môžeme charakterizovať dvojicou pojmov :

  1. Nemecká hudobná dráma (Wagner)
  2. Francúzska lyrická opera (Debussy).

Harmonickú jednotu slova a hudby dosiahol Debussy tým, že odstránil z partitúry wagnerovský hudobno-dramatický symfonizmus s jeho technikou tzv. príznačných motívov a (podobne ako pred ním Musorgskij - najmä v piesňach a súčasní s ním Leoš Janáček - v Jej pastorkyni) pristupoval ku zhudobneniu slova celkom spontánne. Vo svojom vrcholnom diele, v opere Pelleas a Melisanda používa voľné formy a quasi recitatív bez uzavretých čísiel. Orchester sa vyznačuje maximálnou striedmosťou v používaní dynamickej sily, zameriava sa skôr na vystihnutie nálad. Wagnerovské príznačné motívy nahradil novým ponímaním harmónie, moduláciami a farebnosťou, čím zvýraznil zmysel a výraz spievaného slova.
Ani Debussy sa nemienil natrvalo uspokojiť s dosiahnutými umeleckými úspechmi. Po premiére Pellea a Melisandy sa začal orientovať na klavírnu tvorbu. Debussy ani naďalej síce neopúšťal svoj impresionistický hudobný štýl, lenže popri ňom sa začínajú v jeho tvorbe zjavovať inovácie klasických a predklasických formotvorných princípov.

Tretie tvorivé obdobie
Kreslený portrét Clauda Debussyho od Yvana Thiéla
V poslednom tvorivom období (v poslednom desaťročí Debussyho života) sa ujímajú tieto i ďalšie formotvorné princípy v jeho inštrumentálnych skladbách v takej miere, že by sme to neočakávali od tvorcu hudobného impresionizmu. Debussy sám upozorňuje na tieto zmeny názvami skladieb (sonáta) alebo dedikáciami - napr. druhý z klavírnych Obrazov (Images) označil príznačným názvom Pocta Rameauovi (Hommage a Rammeau) a komponuje ho ako barokovú sarabandu.
Mnohé Debussyho diela sa vzpierajú formovej analýze, pretože ide vyslovene o fantazijné útvary. Takou skladbou sú i tri symfonické skice s názvom More (1903-1905).
Neprestajný vnútorný spor medzi impresionizmom a neoklasicizmom badáme i v Debussyho klavírnych skladbách :
Hry vody (1901), Rytiny (1903), Obrazy I., II. (1905, 1907), Detský kútik (1906-8), Dva zošity prelúdií (1910, 1913) a Dvanásť etud (1915).
V tom čase podobne ako mnoho ďalších európskych skladateľov neodolal čaru jazzu, čo sa prejavilo napr. v pôvabnej kompozícii Detský kútik, v ktorej sa okrem iných objavil napr. aj Cake walk .
Debussyho neoklasicizmus vyvrcholil v troch majstrovských sonátach. Vyšiel v nich z typu predklasickej francúzskej inštrumentálnej sonáty :
Sonáta pre violončelo a klavír (1915), Sonáta pre flautu, violu a harfu (1915) a Sonáta pre husle a klavír (1916-17).

Umelecky nekompromisný Debussy vždy tvoril z najvnútornejších tvorivých pohnútok. V niektorých dielach predsa len túto zásadu porušil. Dvojica javiskových diel - oratórium Martýrium sv. Sebastiána a balet Hry - vznikla v rokoch 1911-12 na objednávku ruských umelcov, tanečnice Idy Rubinsteinovej a impresária S.P.Ďagileva. Debussy pravdepodobne nechcel v ničom zaostať za mladou, nastupujúcou generáciou - veď pre slávny Ďagilevov súbor komponoval vtedy napr. M.Ravel, I.Stravinskij ..., pracovali pre neho napr. P.Picaso, Cocteau ...
V posledných rokoch života skomponoval Debussy niekoľko príležitostných skladieb - tieto podnietené protivojnovou a vlasteneckou inšpiráciou, určil na dobročinné ciele. Hoci ho už vtedy sužovala ťažká, nevyliečiteľná choroba, neváhal vystupovať na koncertoch i ako klavirista.

Ostatná tvorba :
Rapsódia pre klarinet a orchester, Skladba pre sólovú flautu - Syrinx, tri symfonické nocturná - Oblaky, Slávnosti, Sirény, štvorčasťovú Suite bergamasque (Bergamská suita) pre klavír so známym Clair de lune (Mesačný svit - neskôr prepracovanú aj pre harfu ), Images Obrazy pre orchester ...

Symfonický obraz "Faunovo popoludnie"
Symfonický obraz vznikol podľa Mallarmého básne : niekde na sicílskom brehu leží v horúcom letnom dni starý antický faun a spomína na svoje lásky. Debussy zveril náladu situácie sólovej flaute - akoby faun pískal na syrinx :

Symfonické skice „More”
Skice vznikli v rokoch 1903-05 a prvýkrát boli predvedené v októbri 1905. Predvedenie však nebolo veľmi úspešné, nakoľko dobrý orchester s dobrým dirigentom nedokázali zvládnuť na tú dobu neobyčajne náročnú, ale hlavne úplne nezvyklú inštumentáciu a partitúru. Skutočne kvalitné predvedenie a zaslúžený úspech skice dostali až neskôr v osobe dirigenta Artura Toscaniniho. Odvtedy sa More stalo základným hudobným dielom hudobného impresionizmu. Dielo pozostáva z troch častí formálne klasicisticky členených na Allegro, Scherzo, Finale :

 

  • Od svitania do poludnia na mori
  • Hry vĺn
  • Rozhovor vetra s morom

 

Debussy označil toto majstrovské dielo skromným pomenovaním „skica”, ktoré nenájdeme ako hudobný termín v nijakej náuke o formách. Toto označenie možno preto prijať iba ako metaforu. Ak by sme mali určiť formu Mora, pravdepodobne by sme zvolili termín „programová symfónia”, s prihliadnutím na osobitné vnútorné členenie tejto formy.

Odkazy na iné web stránky.


Štefan Bartha
bartha@amadeo.sk

Literatúra :

  • F. Herzfeld : Musica nova, Mladá fronta Praha, 1966
  • J. Bukovinská : Malá hudobná encyklopédia, 4. diel, Hudobniny AMADEO, 1999
  • S. Haraschin, T. Chylinska, B. Schäffer : Sprievodca koncertami, Opus Bratislava, 1980
  • Jiří Vysloužil : Hudobníci 20. storočia, Opus Bratislava 1981
  • Jaromír Paclt : Slovník světových skladatelů, Editio Supraphon, 1972
  • Winfried Zilling : Variace na novou hudbu, Editio Supraphon, 1971
  • Mirko Očadlík a kol. : Svět orchestrů, Panton 1965