17.03.2015 IMPRESSIONNISME
Kedy |
17. 03. 2015 od 19:00 do 21:00 |
---|---|
Kde | Kasárne, Kulturpark |
Vstupné |
za 4€ |
Autor | IVAN BUFFA |
Program
-
Claude Debussy (1862 – 1918)/arr. Arnold Schönberg a Benno Sachs – Prelúdium k faunovmu popoludniu
- Maurice Ravel (1875 – 1937) – Introduction et Allegro (1905)
- Nikolaj Roslavec (1880 - 1944) – Nocturne (1913)
- Ladislav Holoubek (1913 – 1994) – Trio (1936/1985)
- Andante con moto
- Adagio
- Allegretto grazioso
- Vincent d‘Indy (1851 – 1931) – Suite dans le style ancien (Suita v starom štýle) op. 24 (1886)
- Prélude
- Entrée
- Sarabande
- Menuet
- Ronde française
Quasars Ensemble : Andrea Mosorjaková, Soňa Marečková, flauta / Csonka Mónika, hoboj / Martin Mosorjak, klarinet / Siket István, trúbka / Diana Buffa, klavír / Branko Ladič, harmónium / Schlanger Tamás, bicie nástroje / Maroš Potokár, Pavol Varga, husle / Peter Mosorjak, husle, viola / Peter Zwiebel, viola / Andrej Gál, violončelo / Marián Bujňák, kontrabas
Ivan Buffa – dirigent, klavír
Bábel Klára - harfa (HU)
Impressionnisme
Impresionizmus bol štýlom, ktorý rúcal pevné hradby nielen vo sfére výtvarného umenia, ale aj v hudbe. Kým maliarom sa rozpustili farby štetca do momentálneho dojmu, emóciou naplneného okamihu, hudba opustila stáročiami najstráženejšie tabu klasickej hudby, ktorým boli tonálno-funkčné vzťahy, teda stáročia platné a nemenné harmónie. Akordy sa odrazu spájali voľne v paralelných postupoch, možná bola iná, ako len terciová akordická konštrukcia. Namiesto tonality prišli stredoveké módy či exotická pentatonika. Znovuobjavená bola jemná poézia harfy i flauty.
Výsledkom boli obvinenia na adresu impresionistov, že nevedia maľovať, resp. smerom k Debussymu, že je skladateľským šarlatánom. V skutočnosti Debussy stvoril nový, veľmi odvážny štýl, ktorý aj sám ako jediný po celý svoj život autenticky rozvíjal. Perlou impresionizmu sa stala jeho krátka symfonická poetická skica o snívajúcom faunovi, ktorú kedysi legenda európskej avantgardy, zhodou okolností práve v marci tohto roku jubilujúci 90-ročný francúzsky maestro Pierre Boulez nazval "prvým moderným dielom".
Revolucionár rakúskeho expresionizmu Arnold Schönberg vyjadril obdiv k tomuto dielu formou vytvorenia jeho transkripcie pre svoj najobľúbenejší "nástroj" - komorný súbor.
Impresionizmu zasvätil všetku tvorivosť ďalší francúzsky majster farieb, autor slávneho Bolera Maurice Ravel spolu s trochu konzervatívnejším Vincentom D'Indym. V Rusku očaril mladého, moderne zmýšľajúceho Nikolaja Roslavca, u nás zasa mladšieho predstaviteľa slovenskej moderny Ladislava Holoubka, ktorého storočnicu sme si minulý rok pripomenuli.
Impresionizmus vzišiel z mystiky neskorého romantizmu, aby po svojom relatívne krátkom trvaní, prostredníctvom návratov k antickým motívom, starým formám, taktiež prijímaním džezu a odkláňaním sa od mysticizmu smerom k ľahkosti a priezračnosti, postupne splynul so silnejúcim neoklasicizmom.
(Ivan Buffa)
Claude Debussy (arr. Schönberg/Sachs)
Prelude a l´apres midi d´un faune
Prelúdium k Faunovmu popoludniu je orchestrálnou skladbou Clauda Debussyho, inšpirovanou textom lyrickej básne Stéphana Mallarmého s rovnomenným názvom, ktorá opisuje fauna, ako oddychuje počas slnečného popoludnia, spomína na svoje lásky a čakanie na krásne nymfy si skracuje hrou na syrinx. Debussy zhudobnil len akúsi impresiu, vyhol sa popisovaniu textu, avšak táto literárna predloha určila výrazovú aj formovú stavbu diela. Počet taktov v Debussyho Prelúdiu je totožný s počtom Mallarmého veršov. Skladateľ veľmi výstižne vyjadril opojnú a jemne erotickú atmosféru básne jemnou a originálnou harmóniou a inštrumentáciou.
Schönbergova Spoločnosť pre súkromné hudobné predvádzanie poskytovala skladateľom z okruhu jeho priateľov a študentov príležitosť počuť dôležité partitúry tej doby v prostredí, ktoré hlbšie chápalo a rozvíjalo hudobné techniky a inovácie vtedajšej kompozičnej éry.
Debussyho Prelúdium k Faunovmu popoludniu, nekonvenčná hudobná kompozícia, ktorá podľa niektorých hudobných teoretikov svojou parížskou premiérou v roku 1894 otvorila brány hudobnej moderny, bola natoľko radikálnym, a zároveň ovplyvňujúcim dielom, že sa pre Spoločnosť pre súkromné hudobné predvádzanie stala doslova neodolateľnou. Je známe, že Arnold Schönberg vytvoril rozsiahle poznámky o tom, ako by mala transkripcia tohto diela vyzerať. Samotnú realizáciu partitúry napokon nechal takt po takte pod svojim dohľadom vyhotoviť jednému zo svojich študentov - Bennovi Sachsovi. V úpravách podľa Schönbergových slov išlo skôr o zasadenie orchestrálneho aparátu do niekoľkých nástrojov, než o skutočné preinštrumentovanie. Základom idey je niekoľko dychových a sláčikových nástrojov, ku ktorým sa pripája klavír a harmónium, imitujúci dychové plechové nástroje a harfu – teda harmonickú zložku sadzby, resp. orchestrálny „pedál“, zjednocujúcu hmotu.
Schönberg a jeho kolegovia boli schopní tvoriť transkripcie, ktoré zachovávajú neporušenú rozmanitosť farieb a nálad, prítomných v origináloch, popri tom však dodávali dielam element intimity a priezračnosti.
(Lucia Potokárová)
Maurice Ravel
Intruduction et Allegro (1905) Maurice Ravela vzniklo na objednávku firmy Érard prakticky ihneď po Debussyho slávnej koncertantnej kompozícii Dance sacrée et dance profane pre harfu a orchester (1904). Obaja impresionisti teda stáli pri vývoji stále sa zdokonaľujúcej, modernej chromatickej harfy a jej prednosti dokázali geniálne využívať aj vo svojich orchestrálnych prácach, dokonca často v dosť nečakaných situáciách (stačí si spomenúť na úvodný dialóg sólových huslí so sprevádzajúcou harfou v Ravelovom Cigánovi, resp. na rozvedenie jeho Klavírneho koncertu G dur, kde osamotená harfa v orchestri pracuje s materiálom hlavnej témy koncertu a popritom sa aj sama sprevádza).
V prípade Introdukcie a Allegra už vystupuje harfa ako zamýšľaný sólista v krátkom septete. V Introdukcii sa hneď v úvodných taktoch predstavia dva hlavné motívy vo veľmi pomalom tempe, aby sa v následnom Allegre objavili v najrozmanitejších virtuóznych spracovaniach sólovej harfy. Ostatné nástroje (flauta, klarinet a sláčikové kvarteto) slúžia ako sprievodný ansámbel. Možno povedať, že tu niekde vzniká zárodok úspešného nového média komorného súboru, ktorý sa popri schönbergovskej komornej symfónii, nových vokálno – inštrumentálnych dielach - vrátane komornej opery, piesňového cyklu s inštrumentálnym sprievodom, melodrámy či monodrámy, uplatňuje aj v ďalšej, čisto inštrumentálnej, koncertantnej hudbe.
Ladislav Holoubek
Trio op. 13 (1936/1985) jedného zo zabudnutých predstaviteľov slovenskej hudobnej moderny, predovšetkým však vynikajúceho operného dirigenta a úspešného operného skladateľa, pražského rodáka Ladislava Holoubka zosobňuje jeden z mála autentických prejavov krehkej impresionistickej farebnosti, nachádzajúcej sa v priestore komornej hudby, a na našom území. Ako jeden z prvých žiakov mladého profesora kompozície Alexandra Moyzesa, Holoubek zužitkoval perfekciou nasiaknuté moyzesovské školenie podľa pražského vzoru jeho učiteľa Vítězslava Nováka do hľadania a nachádzania vlastnej podoby spájania mimohudobných inšpirácií s rozmanito konfrontovanou väzbou na štandardné hudobnej formy. Už v mladosti ako sotva dvadsaťročný autor zvládal náročnú štruktúru sláčikového kvarteta (Sláčikové kvarteto č. 1 „O nenávisti a láske“), obľúbil si princíp rozsiahleho piesňového cyklu (Zima, Spleen, Zakliaty kvet, Mladosť, Piesne ľúbostné, Mŕtva žena, Tri piesne o Mexiku, Spevy o žene), objavil inštrumentáciu orchestrálneho aparátu (Ouvertura, Symfonická idyla, Mazurka), operného žánru (opera Stella), či naopak, svet komornej hudby (Sonáta e mol pre husle a klavír, Sonáta G dur „Romantická“ pre klavír). Môžeme byť len radi, že Holoubkova osobnosť našla svoje dlhodobé uplatnenie na východe Slovenska, kde umelecky viedol Operu Štátneho divadla v Košiciach a pedagogicky sprevádzal profesionálny rast ďalších osobností (napr. Jozefa Podprockého).
Jeho poetiku charakterizuje dar melodickej spevnosti, cit pre harmonickú farebnosť a schopnosť ideálneho skĺbenia klasicko – romantického dedičstva s modernejšími prejavmi. Medzi vrcholy jeho tvorby nesporne patrí opera Profesor Mamlock, gigantické piesňové dielo na čele s populárnymi Pampulónmi a kantáta Genezis.
Ideu kombinovania dychového a sláčikového nástroja s harmonickou jemnosťou harfy preslávil Claude Debussy, aby ju následne rozvinul Maurice Ravel. Neskôr však inspirovala mnohých iných autorov a práve vďaka mladému Holoubkovi sa dostala i k nám. Part harfy v Triu naznačuje jeho hlbokú znalosť aktuálnych orchestrálnych partitúr svetovej literatúry, kde si tento bájny nástroj postupne vydobyl nenahraditeľnú pozíciu. Využil ju nie len k harmonickej výplni či dosahovaniu populárnych glissandových pasáží, ale komponoval pre ňu taktiež zaujímavé sólistické úseky, zapájal ju do dôležitých formových situácií a prakticky jej zveril úlohu nositeľky pulzácie. Vďaka tomu si flauta s husľami ponechala výlučne melodickú stránku, iba miestami sa husle a harfa stretávajú v určitých harmonických dialógoch.
Prvá časť (Andante con moto) v sebe ukrýva azda najviac impresionistických inšpirácií. Tajomné nálady modálne riešených melodických postupov sa striedajú s dramatickejšími dynamickými vlnami. Druhá časť (Adagio) je naopak stoicky plynúcou meditáciou, aby sa v tretej časti (Allegretto grazioso) spustila veselá rondová veselica s folklórnymi prvkami, veštiaca „ibertovský“, jemne dizonujúci neoklasicizmus.
LH
Nikolaj Andrejevič Roslavec
Ruský skladateľ Nikolaj Andrejevič Roslavec patrí k tvorcom, ku ktorým nebola naklonená šťastena v osobnom, ani v umeleckom živote. Napriek tomu, že mal obrovské nadanie, umeleckú odvahu a organizačné schopnosti, jeho meno upadlo do zabudnutia. Nebyť niekoľkých osudových ľudí, ktorí uchránili aspoň niektoré rukopisy (neter J. F. Roslavcovová), ruskej avantgardnej inteligencie, ktorá Roslavcov kompozičný odkaz uchovávala ako „svätý grál“ (Edison Denisov) a zaiste aj bez hudobno-teoretickej verejnosti v Rusku aj v západnej Európe (M. Lobanova, Detlef Gojowy) by asi dnes nebolo možné spoznať jeho hudbu, ktorej prínos bol pritom fatálny. Po predčasnom Skriabinovom úmrtí v roku 1915 bol Roslavec, ako o takmer desaťročie mladší autor, predurčený k tomu, aby pokračoval v pozdnom Skriabinovom mystickom odkaze. Ideálnym mostom sa spočiatku Roslavcovi zdal zasnený francúzsky impresionizmus, ktorý (na rozdiel od romantizmu) ešte nemal v ruskej hudbe tak výrazné postavenie. Médiom, ktoré by nadviazalo na Skriabinove klavírne dielo, bola nepochybne klavírna miniatúra, ktorú navyše Roslavec striedal s komorným duom (husle/viola a klavír). Keď v roku 1913 komponuje Nocturne pre nevšednú nástrojovú zostavu (hoboj, dve violy, harfa a violončelo), prihlási sa nielen k Debussyho hľadaniu farieb medzi nástrojmi, novým harmóniám či náladám, ale zároveň prezrádza charakter budúceho revolucionára a experimentátora. Harfa je nositeľkou výlučne harmonickej zložky diela. Buď prináša statický akordický materiál, ktorý lemuje jednotlivé formové úseky alebo v evolučných úsekoch modifikuje akordy na ostinátne figúry. Ostatné štyri nástroje rozvíjajú motivickú a melodickú zložku, ktorá vzniká doslova z jediného odťahu, akéhosi povzdychu. Ten postupne dospeje do zložitej chromatickej polyrytmie alebo sa naopak mení na výrazný melodický fragment. Práve komplikovane premyslená konštrukcia neskôr doviedla Roslavca až k hranici tonality, aby sa paralelne, dokonca úplne nezávisle od viedenského majstra expresionizmu Arnolda Schönberga, postupne prepracoval k vlastnej verzii práce s dvanástimi tónmi, teda k dodekafónii. Medzitým z Talianska do Ruska prichádza industriálny futurizmus, okruh skladateľov okolo Roslavca sa zväčšuje, vzniká ruská sekcia Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu, ktorej Roslavec predsedá (objaví sa v nej aj mladučký, tiež veľmi ambiciózny D. Šostakovič). Každý z autorov si dokáže nájsť vlastnú cestu, vzniká nesmierne odvážna hudba, ktorá rýchlo premieňa romantické Rusko na významný avantgardný prúd. To by však medzitým nesmela prepuknúť VOSR...
Roslavec bol totiž následne obvinený z formalizmu a s označením „nepriateľ ľudu“ sa jeho kariéra prakticky skončila. Konkurenčná boľševická Ruská asociácia proletárskych hudobníkov sa stala jedinou umeleckou alternatívou.
Roslavcova ruská sekcia ISCM bola obnovená až v roku 1990. Jeho skladateľský okruh sa však žiaľ navždy roztrhol. Niekoľko skladateľov stihlo z Ruska ujsť – futurista Arthur Lourié do Švajčiarska, priekopník mikrotonality a elektronických nástrojov Ivan Vyšnegradskij a mystik Nikolaj Obuchov do Francúzska, najdlhšie žijúci skladateľ v dejinách hudby a nadšený propagátor tónových zhlukov (clustrov) Lev Ornstein do USA. Väčšina umelcov však rezignovala, zmenila štýl alebo prestala komponovať úplne. Po smrti Roslavca (následkom série niekoľkých mŕtvic) v roku 1944 väčšinu partitúr zhabala tajná polícia, avšak niekoľko diel sa vďaka jeho rodine podarilo ukryť.
Rok úmrtia 1944 nepriamo radí Roslavca ešte k jednej smutnej skupine autorov. V tom roku totiž v nacistických koncentračných táboroch zomrelo niekoľko desiatok skladateľov, pochádzajúcich najmä z oblasti Protektorátu Čiech a Moravy, Poľska a Holandska...
Vincent d´Indy
Práve oscilácia medzi neoklasicizmom a impresionizmom, v jemne konzervatívnejšom šate, výstižne charakterizuje poetiku ďalšieho Francúza Vincenta d‘Indyho, vďaka čomu zostala jeho tvorba trochu neprávom v úzadí. To je pomerne častý osud tých skladateľov, ktorý zasvätili podstatnú časť svojej kreativity poslaniu pedagóga. Medzi jeho žiakov na chýrnej Schola Cantorum patrili také zvučné mená ako Isaac Albéniz, Georges Auric, Darius Milhaud, Arthur Honegger, Marcel Mihalovici, Albert Roussel, či dokonca rebel Erik Satie.
Samotný d’Indy však ako žiak Césara Francka vzišiel z tradície nemeckého symfonizmu, ktorý zotrval ako pevná súčasť jeho diel. Časom však k precíznosti hudobnej štruktúry postupne začal prijímať aj niektoré prvky modernejších štýlov. Aj preto sa jeho orchestrálna tvorba na čele so symfonickou básňou Istar stala stabilnou súčasťou dramaturgie orchestrov.
Tendencia návratov k starým formám je zjavná už v pozdných dielach romantikov (Čajkovskij, Brahms), ale aj u Debussyho a Ravela. Aj preto sa d’Indy v Suite dans le style ancien (Suita v starom štýle) op. 24 (1886) obracia k suitovému cyklu, aby vzdal hold hodnotám, ktoré sa snaží nanovo rozvíjať, zohľadňujúc pritom inštrumentačnú, harmonickú aj štýlovú evolúciu. Preto v nej môžeme počuť dôslednú kontrapunktickú prácu na pôdoryse modernej modality, alúziu na barokovú trúbku aj starodávnu sarabandu, romantický sentiment úvodných akordických rozkladov s neoklasicisticky brilantnou radosťou zo života a francúzsky ladenou tanečnosťou v samotnom závere.
(Ivan Buffa)