Preskočiť na obsah. | Na navigáciu

Osobné nástroje

Navigation

cesta: Titulná stránka / PROGRAMY / >klubové / 2013 / 13.04.2013
This is UNI Plone Theme

13.04.2013

LacoT : Dežo Ursiny II.
Kedy 13. 04. 2013
od 19:00 do 22:00
Kde klub
Vstupné za členské a 2%
Autor LacoT

Albá : MOMENTKY , DO TLA, TEN ISTÝ TANEC, PRÍBEH.

 

MOMENTKY :

So sebou nosím malú čiernu skrinku,
v ktorej mihom strácajú sa
ľudia, veci a krajiny -
a potom z tej ostrej vývojkovej tmy
vyplávajú späť, vracajú sa ako živí.
Dychtivé ruky, cudzie mestá. Vtáci.
Deti. Deti a zase deti. Kus tváre. Letná cesta.
Akýsi muž – nedočkavý archeológ – vykopáva rýchle autá
zo závejov iskrivého snehu.
Občas sa v tej tme čosi celkom stratí. Tu – rozosmiati kamaráti na končiari.
tam zase na neostrej fotke z konca minulého leta
sa odraz slnka v našom okne
akosi príliš, príliš kriví.

So sebou nosím
tú malú čiernu skrinku,
v ktorej mihom strácajú sa
Ľudia, veci a krajiny.
Občas sa v tej tme čosi celkom stratí.
Tu – rozosmiati kamaráti na končiari,
tam zase na neostrej fotke z konca minulého leta
je tvoj pohľad dnes už
akýsi príliš sivo snivý.

So sebou nosím
malú čiernu skrinku.
v ktorej mihom strácajú sa ľudia, veci a krajiny -
a potom z tej ostrej vývojkovej tmy
vyplávajú späť, vracajú sa ako živí.

 

DO TLA :

Hĺbajme. Hĺbme na bojiskách, v mestách,
riekach, v preliačinách, na úpäti kopcov aj na poliach.
Vykopme zrno otcov.
Sejme a mláťme. Vypáľme
do tla novú zlatú prázdnu slamu.
Podržme v dlani jej mladé klíčenie.
Prichýľme neprítomnosť vzdorných synov.
Prijmime celý údel márnotratných otcov.
Preorme vodu.
Preplávajme zem.
Preorme vodu.
Preplávajme zem.

 

TEN ISTÝ TANEC :

Každý deň prichádzaš do Tibetu,
v tom istom tanci,
vždy inými vlastnými krokmi.
Každý deň prichádzam do Tibetu,
v tom istom tanci,
vždy inými vlastnými krokmi –
sám sebe deravým batohom,
v ktorom nesiem ďalej
aj to, čo sa vo mne nikdy ani o vlas nepohne,
aj všetkých mojich žblnkotavo živých,
deti, ktoré neboli a starcov, ktorí nie sú.
Starcov, ktorí neboli a deti, ktoré nie sú.
Ich kroky ma ďalej k vlastným stopám nesú nahého
v tom istom tanci,
ktorý poháňa aj môj krok.
Pokojné tváre sčerneté
pod lavínou svetla.
Zvonce bez zvierat.
Zvieratá bez zvoncov.
Slnko napoly žeravé,
napoly spálené
od našich pohľadov.
Tieň svietiaci v tieni môjho tieňa.
Trepotavé útržky
vlastných šiat a slov.
Rednúci vzduch, v ktorom je dosť miesta
pre pomalý úsmev, čo sa dlho opätuje sám ako dobrá odpoveď.

Každý deň prichádzam do Tibetu,
v tom istom tanci,
vždy inými vlastnými krokmi.
Meravú ruku kladiem na meravú píšťalu.
V tom istom tanci, v tom istom tanci,
len inými krokmi
sa jagavé hory pomaly hýbu pod nehybnými oblakmi.
V tom istom tanci, len inými krokmi
sa jagavé hory pomaly hýbu pod nehybnými oblakmi.
V tom istom tanci, len inými krokmi
sa jagavé hory pomaly hýbu pod nehybnými oblakmi.
Každý deň prichádzaš do Tibetu.

 

PRÍBEH:

Som iba sliedič, vták, možno straka.
Kradnem príbeh. Striehnem tu pohľadom -
vo dne v noci na rozpálenej streche,
neblednem pred dažďom,
a podo mnou je dom -
v tom dome žije muž.
A príbeh? Ten tlie stále celý
hlboko, kdesi celkom vnútri v ňom.
A v ňom ten muž, vždy znova,
keď stúpa hore po schodoch,
je starcom, ktorý - ako to býva
v snoch, pri ktorých sa nespí -
si opatrne nesie hore na špičkách
topánok aj v hlave (a možno trochu vo vlasoch)
iskrivý, svieži, ľahko voňajúci prach,
ktorý je vonku prvým snehom -
a v stúpajúcich zákrutách schodov, cez okno,
pod miznúcim brehom vidí
holý strom, jabloň v bielom, ktorá
vždy znova pomaly cúva celkom do biela -
a úsmev starej tváre sa rozsvecuje v ňom
ako v zrkadle.
Ten muž je chvíľu starec, ale vždy
znova, keď schádza dolu po schodoch, v nových
hrách s ľahkým dychom a vzletnou
mysľou nôh, je z neho chlapec
bežiaci rovno von, von zo zrkadla -
ako to býva v snoch, pri ktorých
sa nespí - a pri tom vo svetle
víri mladý prach;
a ponára sa, pláva vo vlnách,
ktoré znova čerí v ňom
a mladým lístím ženie ďalej
zelený, nevyčerpateľný strom.
Ten muž je chvíľu chlapec, ale
vždy znova, keď stúpa hore po schodoch
je starcom, ktorý - ako to býva
v snoch, pri ktorých sa nespí -
si opatrne nesie hore na špičkách
topánok aj v hlave (a možno trochu vo vlasoch)
iskrivý, svieži, ľahko voňajúci prach...
Ten muž je chvíľu starec, ale
vždy znova, keď schádza dolu po schodoch, v nových
hrách s ľahkým dychom a vzletnou
mysľou nôh, je z neho chlapec
bežiaci rovno von, von zo zrkadla -
ako to býva v snoch, pri ktorých
sa nespí - a pri tom vo svetle
víri mladý prach...
Ten muž je chvíľu starec, chvíľu chlapec,
ale vždy, keď búši do železa,
vonku, na trati pod slnkom,
v záblesku čistej mysle mieriac do ďaleka
ľadovým pohľadom, plným
tichých bleskov a nevyrieknuteľných slov,
je to len prázdny muž, len sám
muž s hlasným, búšiacim kladivom -
a nikto nie je v ňom, nikto,
len muž, ktorý chce opustiť tento príbeh
celkom holý - starej aj chlapec aj kolíšuci
strom, prázdny pohľad akéhosi vtáka, strechu
aj celý tento vlastným krikom podpálený dom,
celý vlastným krikom podpálený dom.
Som iba sliedič, vták, možno straka.
Kradnem príbeh. Žijem tu pohľadom -
vo dne v noci na rozpálenej streche,
aj v prudkom daždi som,
neblednem pred dažďom.
Nespím. A striehnem. Nič neviem.
Podo mnou horí dom.
Nespím. A striehnem. Nič neviem.
Podo mnou horí dom.
Nespím. A striehnem. Nič neviem.
Podo mnou horí dom.

« Január 2021 »
Január
PoUtStŠtPiaSoNe
123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031