6.7.2013

 

Americký spevák, skladateľ, no predovšetkým vynikajúci gitarista Jimi Hendrix opustil tento svet vo veku 27 rokov. Napriek mladému veku a iba siedmim rokom na scéne po sebe na hudobnom poli zanechal nezmazateľnú stopu. 

Magazíny Total Guitar a Rolling Stone ho označili ako najlepšieho gitaristu histórie, podľa portálu Music Radar je hudobník autorom najlepšieho gitarového riffu (Voodoo Child) v dejinách a podľa časopisu Classic Rock je najdivokejším gitarovým hrdinom v histórii. V sobotu 18. septembra uplynie 40 rokov odkedy Jimi Hendrix naposledy vydýchol v londýnskom hoteli Samarkand. Pozadie jeho smrti je dodnes zahalené rúškom tajomstva. Špekuluje sa o samovražde, neúmyselnom predávkovaní sa či dokonca o vražde.

Johnny Allen Hendrix sa narodil 27. novembra 1942 v Seattli v štáte Washington. Jeho otec bol vojakom, ktorý počas druhej svetovej vojny bojoval v Európe. Matka starostlivosť o dieťa bez muža nezvládala, bola alkoholičkou a tak Jimiho už ako dvojročného zverila do opatery príbuzným v Kalifornii. Po návrate z frontu ho otec zobral k sebe, s manželkou sa rozviedol a chlapcovi zmenil meno na James Allen Hendrix. Jimiho vychovával podľa prísnej náboženskej viery. Vo veku 15 rokov mu otec kúpil prvú akustickú gitaru značky Supro Ozark. Približne v tom čase Jimimu zomrela matka. Aj keď bol Hendrix ľavák, otec mu zakazoval hrať ľavou rukou, pretože to podľa neho bolo znamením diabla. 

Talentovaný tínedžer mal však absolútny sluch a dokonale zvládal hru oboma rukami a zmena mu teda nerobila žiadne problémy. Otec Jimiho nútil hrávať piesne pre Boha, no mladík sa tomu bránil a chcel ísť vlastnou cestou. Nepriaznivé rodinné zázemie vyústilo až do Hendrixovho odchodu zo strednej školy, odkiaľ ho vyhodili, údajne pre problémy s prospechom a správaním. Hendrix mal okrem toho problémy so zákonom, keď ho dvakrát prichytili ako jazdí na ukradnutých autách a tak bol nútený vybrať si z dvoch možností - nastúpiť do armády alebo ísť na dva roky do väzenia. 

Tínedžer si vybral prvú možnosť a v roku 1961 vo veku 18 rokov nastúpil do armády. Vo vojenských službách Spojených štátoch amerických však nezotrval dlho. Podľa vyjadrení jeho nadriadených bol podpriemerným a nedisciplinovaným vojakom. Sám Hendrix tvrdil, že ho z armády prepustili po roku pre zranenie členka, no iné zdroje uvádzajú, že ho prepustili bezdôvodne či tiež preto, že predstieral homosexualitu. Podstatné však je, že sa v tom čase zoznámil s basgitaristom Billym Coxom. 

The King Kasuals, Jimi Hendrix Experience Hey Joe

S ním i niekoľkými ďalšími muzikantmi vytvorili skupinu The King Kasuals, ktorá bola pre Hendrixa odrazovým mostíkom v hudobníckej kariére. Počas nasledujúcich mesiacov s ňou koncertoval na juhu USA no bez výraznejšieho úspechu, navyše bol frustrovaný zaužívanými praktikami v hudobných skupinách. 

Zdokonalil sa však v hre na gitaru a na prelome rokov 1963 a 1964 sa rozhodol, že skúsi šťastie v New Yorku. V januári 1964 sa teda presťahoval do Harlemu. V obrovskom meste o podobných nádejných hudobníkov nebola núdza. Hendrixovi sa však podarilo presadiť, keď sa mu už vo februári 1964 podarilo vyhrať v amatérskej súťaži v divadle Apollo. Následne si ho najala skupina The Isley Brothers, s ktorou hral na americkom turné. Ani v tejto formácii nenašiel to, čo hľadal a v Nashville začal spolupracovať s hudobníkom Georgeom Odellom. V marci 1964 sa spojil so slávnym Little Richardom, s ktorým nahrával i koncertoval. Neskôr v rozhovoroch uviedol, že chcel s gitarou dokázať to isté, čo vedel Little Richard robiť s hlasom. 

Rozdielne povahy a rôzne názorové rozdiely spôsobili, že Hendrix dlho nezotrval ani s Little Richardom a v roku 1965 sa vrátil ku formácii The Isley Brothers. Neskôr nahrával so skupinou Curtis Knight and the Squires a koncertoval napríklad s kapelou Joey Dee and the Starliters. Zásadným momentom v jeho kariére bolo 15. októbra 1965 podpísanie trojročnej nahrávacej zmluvy s Edom Chalpinom, ktorá mu neskôr spôsobovala mnohé problémy. 

Začiatkom roka 1966 sa gitarista skamarátil s Lindou Keith, ktorá bola v tom čase priateľkou gitaristu The Rolling Stones Keitha Richardsa. Hendrixove nahrávky si vypočul manažér The Rolling Stones Andrew Loog Oldham a producent Seymour Stein, no nezaujali ich. Linda Keith však Hendrixovi verila a odporučila ho Chasovi Chandlerovi, ktorý po angažmáne v kapele The Animals hľadal niekoho, komu by robil manažéra a producenta. 

Jeho Hendrixova dovtedajšia tvorba uchvátila a tak sa dohodli na spolupráci. Poradil mu ale nájsť si novú skupinu, s ktorou by pôsobil v Európe. Gitarista tak vytvoril kapelu Jimi Hendrix Experience, ktorú okrem neho tvoril bubeník Mitch Mitchell a basgitarista Noel Redding. Chandler a exmanažér The Animals Michael Jeffery s ním tiež podpísali nový kontrakt. Skupina sa presadila hneď s prvým singlom - coververziou Hey Joe, s ktorou obsadila šieste miesto v britskom singlovom rebríčku. 

Medzi fanúšikov Hendrixa sa začali zaradzovať hudobníci ako Eric Clapton, Jeff Beck či Brian Jones. S Claptonom si Hendrix zahral v rámci jam session jeho kapely Cream. V máji 1967 vydala kapela Jimi Hendrix Experience v novom vydavateľstve Track Records debutový album s názvom Are You Experienced. Podľa magazínu Rolling Stone je táto nahrávka 15. najlepším albumom v histórii. V roku 1697 začal Hendrix koncertovať vo Švédsku, kam sa počas svojej krátkej kariéry veľmi rád vracal. Dôvodom bola aj Švédka Eve Sundquist, s ktorou mal Hendrix vzťah a ktorá mu v roku 1969 porodila jeho jediného syna Jamesa Daniela Sundquista. Po vydaní albumu Are You Experienced vo Veľkej Británii, v kontinentálnej Európe a v Austrálii nahrávka v roku 1967 vyšla aj v USA, kde sa Hendrixovi konečne podarilo preraziť. 

Album, ktorý v prvotnej anglickej verzii neobsahoval single Hey Joe či Purple Haze, sa stal najpredávanejšou nahrávkou v USA v roku 1968. Hudobníkovi v USA veľmi pomohla aj účasť na Monterey International Pop Festivale, ktorú mu čiastočne "vybavil" vtedajší člen The Beatles Paul McCartney. Hendrix bol na výslní, koncertoval s The Monkees, stretol sa s Frankom Zappom, na koncertoch vo Filmore dokonca nahradil hlavnú hviezdu Jefferson Airplane. 


V roku 1967 vydala formácia Jimi Hendrix Experience druhý štúdiový album s názvom Axis: Bold as Love, ktorý bol pre kapelu prvou stereo nahrávkou. Hendrix s výslednou verziou nebol spokojný, pretože polovicu z nej musel so skupinou nahrať odznovu a v časovej tiesni po tom, čo prvú časť zabudol v londýnskom taxíku. Jeho treťou a zároveň poslednou štúdiovou nahrávkou bol album Electric Ladyland, ktorý nahrával s rôznymi muzikantmi ako Dave Mason, Chris Wood, Steve Winwood, Buddy Miles či Al Kooper. 

Nahrávacieho procesu sa už nezúčastňoval producent Chas Chendler, čo malo vplyv na Hendrixovu disciplinovanosť. Od júna 1969, po koncerte na Denver Pop Festivale, ktorý polícia ukončila pomocou slzotvorného plynu, taktiež prestal koncertovať s pôvodnými členmi zoskupenia Jimi Hendrix Experience - Mitchellom a Reddingom. Nahrávka Electric Ladyland, ktorá vyšla v jeseni 1969, obsahovala okrem iných skladbu Voodoo Child (Slight Return) a tiež slávnu coververziu Boba Dylana All Along the Watchtower. 

Krátko pred vydaním, konkrétne 18. augusta 1969, Hendrix sólovo vystúpil na legendárnom festivale Woodstock. Po rozpade Jimi Hendrix Experience založil gitarista novú formáciu Band of Gypsys v zostave s Billym Coxom a Buddym Milesom. 


"Prepáčte, už dávno som mŕtvy"

Skupina sa v roku 1970 prezentovala živým albumom s jednoduchým názvom Band of Gypsys. Napriek rozpadu Jimi Hendrix Experience však jej zakladajúci členovia Mitch Mitchell a Noel Redding s manažérom Michaelom Jefferym podpísali zmluvu na ďalšie turné. Jefferyho v autobiografickej knihe Rock Roadie James "Tappy" Wright aj preto označil za vraha Hendrixa a opísal ho ako človeka, ktorému pri gitaristovi vždy šlo len o peniaze. Aj rozpad Hendrixovej novej kapely Band of Gypsys sa podľa Wrighta udial Jefferyho zásluhou, keď manažér sabotoval ich koncert v newyorskej Madison Square Garden tým, že Hendrixovi tajne podal LSD a znemožnil mu tým vystúpiť. Len týždeň po rozpade Band of Gypsys ohlásil Hendrix v rozhovore pre Rolling Stone, že bude chtiac-nechtiac opäť koncertovať s kapelou Jimi Hendrix Experience. 

Skúšok sa však Redding nezúčastňoval. Hendrix tak americké The Cry of Love Tour (apríl 1970 - august 1970) síce absolvoval s Mitchellom, no bez Reddinga, ktorého nahradil Billy Cox z Band of Gypsys a tak nešlo o úplný reunion Jimi Hendrix Experience. Počas týchto koncertov pracoval Hendrix na ďalšom štúdiovom albume s názvom First Rays of the New Rising Sun. 

Na americké turné gitarista nadviazal koncertmi v Európe, no v tom čase už stratil chuť vystupovať. Na koncerte v dánskom Aarhusu odohral iba dve skladby a s publikom sa rozlúčil so slovami: "Prepáčte, už dávno som mŕtvy." 

Posledné vystúpenie gitarista odohral 6. septembra 1970 na nemeckom festivale Isle of Fehmarn. Po problémoch v kapele a odchode Billyho Coxa do Spojených štátov amerických sa Hendrix vrátil do Londýna. Údajne sa tam stretol s Chasom Chandlerom, ktorému sa zveril, že by chcel ukončiť spoluprácu s manažérom Michaelom Jefferym. 

Predpoludním 18. septembra 1970 zavolal niekto do hotela Samarkand prostredníctvom tiesňovej linky 911 rýchlu zdravotnú službu. Zdravotníci v izbe muzikantovej vtedajšej priateľky Moniky Dannemann našli bezvládne telo Jimiho Hendrixa, ktorý bol v tom čase už niekoľko hodín mŕtvy. 

Podľa pitevnej správy skonal krátko po polnoci. Obhliadajúci lekár konštatoval, že hudobník mal v pľúcach veľké množstvo červeného vína a ako príčinu smrti určil udusenie sa vlastnými zvratkami. Dannemann tvrdila, že hudobník si bez jej vedomia vzal deväť tabletiek na spanie, pričom bežná dávka bola polovica jednej tabletky. 

V jej výpovedí sa však objavilo niekoľko nezrovnalostí. Tvrdila napríklad, že ráno, približne o 9:00 bol Hendrix v bezvedomí, no ešte dýchal, čo pitva vylúčila. Okrem toho neskôr povedala, že po príchode rýchlej zdravotnej služby bola osobne pri Hendrixovi, čo však popreli prítomní zdravotníci. Jej výpovede sa navyše líšili od interview k interview. 

Po desiatky rokov trvajúcej kauze ohľadom stanovenia príčiny Hendrixovej smrti mala Dannemann v tejto veci v roku 1996 vypovedať, no krátko pred súdnym vypočúvaním spáchala samovraždu. Autor knihy Rock Roadie James "Tappy" Wright obviňuje zo smrti Hendrixa jeho manažéra Michaela Jefferyho. Dôvodom, prečo sa ho chcel navždy zbaviť, malo byť životné poistenie v hodnote dvoch miliónov dolárov. 

Pár dní pred údajnou vraždou si vraj Jeffery nechal poistenie prepísať na svoje meno. K vražde sa údajne priznal v roku 1971, k prešetreniu prípadu však nedošlo, pretože Jeffery zomrel v roku 1973 počas leteckej nehody. Konšpiračné teórie hovoria aj o tom, že Hendrix bol neprijateľný pre americké tajné služby, ktoré sa rozhodli odstrániť ho. 

Hendrix je dnes pochovaný na cintoríne Greenwood Memorial Parku v meste Renton v štáte Washington. Po jeho smrti vyšlo množstvo nevydaného materiálu prostredníctvom štúdiových i živých nahrávok. Posledný album s názvom Valleys of Neptune sa na trh dostal 7. marca 2010. Ako svoj vzor ho po smrti uvádzali interpreti rôznych žánrov ako napríklad Miles Davis, členovia Red Hot Chili Peppers alebo Prince. 

V roku 1992 Hendrixovi posmrtne udelili Grammy za celoživotný prínos a v tom istom roku ho uviedli do Rock'n'rollovej siene slávy. V roku 2006 bola jeho pieseň Purple Haze zaradená medzi maturitné otázky pre francúzskych študentov. Pri príležitosti 40. výročia jeho smrti sprístupnia pre fanúšikov jeho byt v Londýne. 

Byt, v ktorom muzikant počas pobytov vo Veľkej Británii žil s priateľkou Kathy Etchingham, bude súčasťou veľkej výstavy, ktorá zahŕňa okrem iného aj oblečenie, ktoré legendárny gitarista nosil.

 

This exclusive documentary explored the last 24 hours in the life of Jimi Hendrix and explores the rumours and fabrications that surrounded his demise in 1970. The loss of one of the best rock talents shocked the World and the mystery surrounding the story shows they closed Hendrix' case too early, dismissing him as another drugged rock star incident. In this compelling documentary, evidence is pieced together along with previously undisclosed information and the producers come to certain conclusions as to the reason for the cover-up. Featuring contributions from Jeff Beck, Pete Townsend and Eric Clapton.
Narrated by Duncan Wells, Directed by Mike Parkinson, Executive Producer Ray Santilli

Film Duration: 62 min

Gonzalo Rubalcaba was a guest musician on Al Di Meola's release "Pursuit of Radical Rhapsody", now the two outstanding virtuosos are heading for a common tour. The fusion of the world class guitarist Al Di Meola and the exceptional pianist Gonzalo Rubalcaba - without a doubt - promises to become one of our jazz highlights in 2014! Combining passion, intelligence and outstanding technique, Al Di Meola is one of the most prominent virtuosos in contemporary jazz. Di Meola’s rhythmically-charged flamenco and tango inspired originals revealed his knack for advanced harmonies along with his embracing of simple, beautiful, alluring melodies. And although he may be a romantic at heart, he showed that he is still very much capable of flashing those legendary chops that graced his '70s classics like Elegant Gypsy and Casino. His highly celebrated career has spanned a wide range of emotions into a unique style embodying the artists world inspired influences. From the beginning of his solo career, where records like 'Land of the Midnight Sun', 'Elegant Gypsy' and 'Casino' were amongst the highest selling records of any instrumental artist at that time, Al Di Meola continues to make, with respect, startling achievements in music pioneering while the decline of U.S. radio continues to elude most interesting contemporary music.Al Di Meola, again and again, reveals himself as a seasoned gifted contemporary composer and a player of deepening grace and evocative lyricism. He has been continually sited by many of the top prominent Music critics around the world for his virtuosic guitar work and compositions. Al's intrigue with complex rhythmic syncopation combined with provocative lyrical melodies always incorporating, sophisticated harmony at the root of these serious but heart felt works is central and foremost. With eight Grammy nominations unders his belt, Gonzalo Rubalcaba has undoubtedly proven himself as established force in the modern Jazz world. In whatever idiom he works, Rubalcaba’s future musical creations will be melodious, rhythmic and exciting. He continues to transform the daily routines of our lives into something more beautiful and significant.